Duben 2011

Z koncertu..

27. dubna 2011 v 16:37 | Nerya |  Počúvam...

Zoči Voči

Neverím v zázraky
Učím sa na vlastných chybách v zázraky neverím. Dôvod že mávam z lásky strach tak ľahko nezmeníš. Presvedč ma teda že si tá, ktorú milovať mám...

S tebou
S tebou, s tebou nemusím sa báť zlých snov. S tebou, s tebou nemusím sa báť. Preto ťa milujem preto mám tak rád , vždy tu budeš so mnou stáť. Ty mi dávaš istotu, keď ma držíš za ruku...

Stratený
Už opäť ma trápi beznádej, strácam dôvod prečo žiť, svet sa mi otočil chrbtom, otočil na ruby...
Preberám sa sám bez teba, cítim sa byť stratený, už takto ďalej nemôžem, žiť bez teba na zemi...
Prvé na čo myslím, každé ráno si ty...

Utekám
Hľadám odpoveď na všetky otázky, prečo mal Vratko roztrhane botasky. A prečo v rádiu hrajú iba piesne ktoré nemám rád...





Pondelok - 25. 4. 2011 alebo príliš rušné dni

25. dubna 2011 v 16:18 | Nerya |  Deň za dňom...
Zverila som svoj život do sestriných rúk. Odvtedy som sa zastavila len minimálne. Len čo začali prázdniny, sme v stredu absolvovali koncert... Bolo úžasne... neskutočne dobrá partia a hlavne niektoré osoby, ktoré mi to neskutočne spríjemnili. Potom pokračovanie v inom podniku a nakoniec cesta domov. Tá bola na tom všetkom bezpochyby najlepšia a budem na ňu spomínať neskutočne dlho...

Štvrtok a Piatok sme strávili na chate, odkiaľ sme odchádzali až v sobotu ráno. Až na pár vecí to stálo za to, aj napriek tomu, že sa udialo pár nepríjemností, napokon to dopadlo dobre. Nehovorím o spaní v sene, alebo traja na jednej posteli. A najúžasnejšie na všetkom bola stará šopa s kravami a kozou :D no a psy a divná mačka, ktoré nám spríjemňovali chvíle. Zvyšok soboty som potom mala našťastie voľný, ale rozhodli sme sa ho s mamkou stráviť v aquaparku, kde sme sa celkom zabavili, hlavne v saune, kde mnohým mužom zjavne nahota nerobila problémy.

Včera sme šli na zábavu...pamätám si tak začiatok a niektoré veci, potom ani ťuk, už len to, že som sa vzala, šla do auta a tam prespala takmer celú zábavu. Ale lepšie takto slušne ležať v aute, ako keby som sa mala zvaliť niekde do trávy, to by ma hádam ani nenašli. Prišli sme domov o piatej ráno. Ja som vstala pekne ráno a sestra dospáva do teraz :D A to nás vraj ešte dnes niečo čaká, tak som zvedavá.

Runaway

23. dubna 2011 v 17:00 | Nerya |  Napísala som...
Utekaj!
Tajomným lesom,
neskrotnou tmou,
hnaná desom a tichou hrozbou.

Utekaj!
a nezastavuj sa,
neobzeraj sa späť,
neotáčaj a hlavne, nepotkni sa,
bo cesty naspäť, už viacej niet.

Utekaj!
i keď vieš, že nevrátiš sa znova
a minulosť už nikdy neuzrieš.
Veď tu stojí budúcnosť tvoja nová,
no, čo ak cestu z lesa nenájdeš?

Utekaj!
a nájdi svoj smer,
svoju cestu a životný cieľ,
veď druhá šanca neprichádza vždy,
preto váž si ju
a nenechaj ju stratiť sa.
Počúvaj svoje vnútro.
Utekaj!

Zas a znova :D

20. dubna 2011 v 12:15 | Nerya |  Diet Diary

Tak toto nie! Dnes som si povedala, že s tým skoncujem. Ako vážne, prestávam jesť pečivo! To je hlavné a budem sa ďalej snažiť žrať niečo zdravšie. Takže v prvom rade si teraz varím kuracie mäso a k nemu mám paradajky (kúpne, moje ešte nerastú) a púšťam sa do toho aj napriek tomu, že ma čakajú sviatky a chata a tam sa bude jesť a piť bohviečo...

A viac pohybu, ako inak, bez toho to byť nemôže a mne sa tiež lepšie funguje s tou hodinkou zumby a mám potom aj lepší pocit. A našetriť na permanentku a budem aj plávať znova chodiť :D Lebo pozerať na to, ako mi to brucho rastie je najhorší horor v živote :D Aaaa veľa vody :)

Prerábame "predokienko" 1.

20. dubna 2011 v 9:30 | Nerya |  Pestujem...
Takže takto vyzerá pľac pred mojím oknom po zime. Totálne neudržiavané, takže je na čase s tým niečo urobiť. V prvom rade si to však musím premyslieť a naštudovať potrebné kroky...

Nedeľa- 17. 4. 2011 alebo Tak dlhá doba

17. dubna 2011 v 19:56 | Nerya |  Deň za dňom...

Ubehla bez toho, aby som sem niečo napísala. Niežeby som nemala potrebu niečo sem napísať a zdôveriť sa, ale akosi ma príliš ovládla vlastná lenivosť a tak všetky moje nádejné príspevky skončili pritom, že som si otvorila nový článok, ale už som nebola schopná nič napraviť. Snáď sa to teraz zmení a keď nie nevadí. Ja si žijem ako viem, jediné moje šťastie je, že tento týždeň budeme v škole len tri dni a potom ma čaká 6 dní voľna. No čo viac si môžem priať.

Do toho si pestujem svoje rastlinky, ktoré mi robia neskutočné šťastie. Je totiž úžasné ráno ísť do školy s tým, že v tom poháriku mám cca milimetrovú rastlinku a poobede už má takmer dva centimetry. To je proste niečo neskutočné, fascinuje ma to. Zajtra budem sadiť jahody a kvetinky na leto, hádam sa mi podarí aj to a niečo z nich napokon bude. A hlavne držím palce svojím ríbezliam a ananásu. A pažítke, ktorá keď sa neujme, tak moju matku porazí.

Tak, hor sa na to, zvládnuť tieto tri dni a potom... hlavne zajtrajšok... modlím sa aby dopadol dobre... hlavne vec, ktorú musím pred všetkými tajiť a zajtrajšok ukáže, či ju budem musieť odtajniť, alebo sa všetko dá do poriadku. Ak nie, tak je zo mňa mŕtvy človek, inak to nevidím... Ale fakt, tu mi pomôže už len modlenie, neviem čo ešte... Plač nepomôže... Och bože... týmto aj dnešok zakončím...modlite sa za mňa... všetci... fakt to potrebujem...

Ničíš ma...

16. dubna 2011 v 17:00 | Nerya |  Napísala som...
Predtým...
Bol si mojou hviezdou,
v čase, keď som ťa poriadne nepoznala
žiaril si ticho v mojom vesmíre
pre mňa však vzdialený a nedosiahnuteľný.

Neskôr...
Možno v tom bolo niečo viac
a ja nabrala som odvahu,
dokázala ťa trošku spoznať
a prehodiť s tebou zopár slov.

Slová prerástli sa samé do viet,
vety do nekonečných rozhovorov,
tak jednoducho a prirodzene...

Stále však bol si mi vzdialený,
tým viac, že moje sny o tebe
sa pomaly stávali skutočnosťou.
Bol si taký, akého som si ťa predstavovala,
ba v mnohých chvíľach... ešte lepší.

No niečo vo mne, mi bránilo,
bránilo veriť tvojim prostým slovám
príliš nádherným,
aby mohli byť skutočné.

Prečo to teda oddaľovať?
Prečo sa nestretnúť a nepozdvihnúť úroveň priateľstva
možno o krôčik bližšie k sebe navzájom.

Bála som sa, no pristala som na tvoj návrh
ten pocit nervozity... akoby to bolo dnes.

A potom, si prišiel ty.
Taký skutočný,ako nikdy predtým
stál si zrazu predo mnou
ty, ozajstný, už si viac nebol len predstava.

Stál si pár centimetrov odo mňa,
keby som chcela, mohla som sa ťa dotknúť.

Ilúzia však zmizla, sen sa rozplynul
ty si zabudol na to všetko, čo bolo
a bolo ti to ukradnuté.

Vtedy som pochopila...
že si naozaj nedosiahnuteľný.. pre mňa
darmo si vravel, že sme rovnakí, že miluješ môj hlas...
darmo, už to tak nie je...
no i napriek tomu, ničíš ma
tým viac, že i napriek protestom v mojej hlave
ostávaš mojou tajnou hviezdou...

Prvé krôčky vonku

12. dubna 2011 v 8:30 | Nerya |  Pestujem...
Takže, dnes po týždni od prvého sadenia som sa rozhodla trochu popracovať na tých rastlinkách, ktoré mám vonku. Niektoré som "odštepila" podľa toho ako som to našla na nete, iné rozdelila a niektoré presadila úplne. Viac na fotkách.





Najprv som vykopala pažítku, ktorá mi rástla len tak ledabolo pod oknom a keďže sme doma vďační konzumenti, tak som ju rozsadila a dúfam, že sa ujme a bude jej viac. Odfotila som vykopanú a rozdelenú pažítku a potom už v novom "domove".




Podľa návodu z internetu som urobila na starej ríbezli pár odrezkov z novších konárikov, pretože tú starú už treba vykopať, a mne je ľúto sa jej vzdať úplne. Časť odrezkov som zasadila do kvetináča.A časť do zeme, každú na iné miesto a budem sledovať, ako sa vzchopia a či sa vôbec preberú k samostnatnému životu.






Úspešné "snáď" presadzovanie som zakončila presadením narcisových cibuliek do kvetináča.

Prvé krôčky

11. dubna 2011 v 13:39 | Nerya |  Pestujem...
Tak som sa napokon prestala vznášať vo svete snívania a plánovania a napokon som si kúpila semiačka, zohnala tégliky, zeminu a poďho sadiť. Snáď sa mi niektoré z nich ujmú. Teraz ale asi viac slov netreba, keďže to bolo len prosté sadenie. Nasypala som zeminu do téglikov, dala semienka, trošku dosypala a zaliala. Odvtedy ich udržujem v teple a vlhku. No i tak stále premýšľam, či by som ich nemala zakryť igelitom. Neviete poradiť?


Pripravené pomôcky na sadenie, zemina,
semiačka a poháriky do ktorých som sadila
(obyčajné od kávy z automatu)


Nasypané, zasypané a poliate. Odfotila som
si aj sáčočky, v ktorých som mala semiačka,
aby som ich odlíšila a nepomýlila si..


Finálna podoba. Pekne na poriadku
v krabičke, nachystané ukázať sa slniečku
a čakať na vyklíčenie..


Môj prvý rozhovor

9. dubna 2011 v 17:00 | Nerya |  Raz ma napadlo...
Dnes to bol jeden z tých dní, kedy viete, že vás čaká niečo, čoho sa možno bojíte, niečo čo ste doteraz nemali možnosť zažiť, vec, ktorú ste doteraz neurobili. Ja som sa ráno zobudila s tým, že budem musieť zájsť za poetkou Annou Ondrejkovou a urobiť s ňou niečo ako rozhovor (to niečo ako preto, lebo ja som úplný amatér). Celý deň som rozmýšľala len o tom, ako a čo budem rozprávať, ako by som sa mala správať, aby som nepôsobila, ako nejaký pako čo nevie základy slušného správania. Navyše.. keď som zistila že tam pôjdem sama tak to bolo ešte ťažšie, ale nakoniec myslím, že takto... no pripadalo mi to osobnejšie, pretože keď sa ma spýtala či aj ja niečo tvorím a opisovala mi aká bola počas svojich študentských rokoch, akoby sa mi priblížila. Spoznala som sa v jej slovách. Nie tak dokonale vo všetkých, ale aspoň v tom základe som presne vedela o čom hovorí. Doteraz som ju brala len ako pani z knižnice, ktorá mi dá pečiatku do preukazu, ale dnes sa môj pohľad na ňu zmenil. Aj za tú krátku chvíľku som spoznala, že je to milá osoba, prívetivá a zo zmyslom pre humor. Takisto som si všimla, že je veľmi vnímavá a rozmýšľa o tom, čo vypustí z úst a netára len tak do vetra. Keď si teraz na to spomeniem musím sa usmiať, pretože keď si porovnám svoje pocity, keď som tam šla a tie, ktoré prežívam teraz je to naozaj na smiech. Anna vyzerá ako prísna pani a tak sa mi pri vstupe trochu triasli kolená, ale napokon netrvalo dlho a celá nervozita bola preč. Otázky som jej kládla viac menej trošku chaoticky, ale napokon sme ich zvládli dalo by sa povedať do bodky. Zistila som všetko čo som potrebovala vedieť, aby som bola schopná urobiť náš projekt a aby som zmenila svoj názor na ňu. Takže teraz sa už len musím pustiť do písania, najťažšie však bude oddeliť to, čo môžem ponúknuť ľudom a to, čo si nechám len pre seba, to čo mi príde príliš intímne aby som to zverejnila. Som rada, že to všetko dopadlo tak ako dopadlo, že nám profesorka vybrala práve túto spisovateľku, ktorú tým, že ju dennodenne stretávame poznáme aj z inej stránky. Som rada, že som sa s ňou mohla porozprávať a dozvedieť sa niečo viac, ako vedia obyčajní čitatelia. Akoby som našla niekoho kto mi rozumie... Ale to je len môj pocit. Takže... Ale naozaj.. som skutočne rada, že sa stalo všetko to čo sa stalo

♥ Občanský prukaz

8. dubna 2011 v 22:05 | Nerya |  Videla som...
"Péťo, kdy tě mám zítra vzbudit?"
"Nikdy..."


Žába, Popelka, Aleš a Míťa, štvorica hlavných postáv, ktorú sledujeme od vzácnej udalosti, ktorou je odovzávanie občianskych preukazov, teda od doby, kedy končia deviatu triedu základnej školy, až po vek, kedy sú zrelí nastúpiť na povinnú vojenskú službu a ktorej sa snažia všemocne vyhnúť.

"Já tu kurvu malýho Pačese zabiju."

Film, v ktorom nechýba humor ale takisto krutá realita, ktorá vtedy panovala medzi mladými v tej dobe. Bežný život teenagerov v tej dobe ukázaný nebežným spôsobom...

Pre boha. Tak toto bol jeden z najlepších filmov, aké som videla v poslednej dobe. Bola som na tom dvakrát v kine a teraz som si to konečne stiahla a odvtedy som to už párkrát videla, vlastne si to púšťam vždy, keď mám čas. Nemôžem proste z toho filmu, totálne ma dostal. Čakala som komédiu alebo proste...niečo také jednoduché, ale toto bol neskutočne úžasný a skvelý film, ktorý sa podľa mňa bude páčiť aj nám, aj našim rodičom a možno aj starým rodičom...našim sa to rozhodne páčilo a tiež si to so mnou pozreli znova doma... Nedokážem ani popísať, aká som z neho nadšená, neskutočne moc, veľmi, už mi ani nestačia slová...

Ráno, osemnásty november 2008

2. dubna 2011 v 17:00 | Nerya |  Raz ma napadlo...
Dnes! Áno, presne dnes. Deň na pohľad ničím výnimočný sa zmenil otvorením dverí. Bola tu! Cítila som ju.... čoskoro príde a ... a snáď mi prinesie novú nádej. Zima... moja milovaná, nádherná. Úprimne? Nečakala som ju. Len v teplákovej súprave a šáli omotanom okolo krku som vykročila ulicou zhlboka vdychujúc. Presne takto voňajú prvé náznaky zimy. Presne takto... nepýtajte sa ma ako, nepoviem, nie preto, že by som to tajila, ale preto, lebo niečo podobné je pre mňa tak nádherné a tak povznášajúce, že to sama neviem opísať.
Čo na tom, že som prebdela takmer celú noc a spala len dve hodiny... a vonku mrzlo... tá minúta...vlastne ani toľko nie, ten malý okamih prvého nádychu bol tým najčarovnejším za posledné dni. Pomaly kráčajúc po ulici, naďalej sa nadychujúc, akoby som chcela všetko prijať do seba naraz a navždy do tam uchovať... alebo len dovtedy, kým nepríde zase ráno a ten pocit ma ovládne znova...