Preboha, čo to bol dnes za deň. Ráno sme šli za riaditeľkou, aby sme dostali povolenie zobrať na piatej hodine z hodiny všetkých učiteľov. Dostali sme a takisto i povolenie, vlámať sa do zborovne. Celý deň sme potom akosi prežili...ani neviem ako, ale v miernom strese. Napokon sme sa dočkali piatej hodiny a potom to začalo. Niektorí už vedeli, niektorí niečo tušili. Najprv trochu so strachom, ale napokon úspešne sme dostali všetkých profesorov do zborovne. (Samozrejme v štýle tých najkrutejších teroristov na svete a so zbraňou v ruke!)

Tam sme im potom predniesli báseň, prečítala som príhovor a bolo. Dali sme im po čokoláde. Riaditeľké plyšový kvet (aby jej dlhšie vydržal) a šli sme do triedy. Príhovor sa im páčil (našťastie). Snažila som sa ho urobiť tak, aby po jeho prečítaní všetky revali! Nestalo sa, ale bolo vidieť, že sa im páčil. Lepšie ako nič.

Na poslednej hodine som potom mala ešte čítať referát, preboha aké bolo moje potešenie, keď mi profesorka povedala, že si to už nadiktovali a že nemusím ísť. To ako z neba.

Zajtra ma čaká smrť! Teda nie. Povedala som si, že tam prídem. Vytiahnem si číslo tri (ani prvá, ale budem to mať skoro za sebou a potom pokoj), nejako to poviem a sadnem si. Prežijem to a hotovo. To je všetko čo mám zajtra naplánované. Samozrejme si to ešte prejdem. Ale... mne to proste stačí prežiť a to je všetko. Najviac ma desí to, že budem ďaleko od domu (to by mi vadilo najmenej) ale na buse s ostatnými, že nebudem mať možnosť vrátiť sa kedy ja chcem, že nebudem mať možnosť ujsť! Proste nič, budem tam ako uveznená. To ma momentálne desí najviac. Z obhajoby sa začnem stresovať tak 3 min pred ňou... našťastie.

Tak teraz do postele..a do sprchy... prečítať sočku, trochu z knihy a spať, keďže zajtra skoro vstávame...

Skutočne sa zamyslieť nad trestom smrti? Každý z nás má na to právo. Každý z nás sa môže zamyslieť nad tým, či je to správne alebo nie. Neviem kedy a kde a neviem kto. Viem však, že niekedy niekto vymyslel niečo ako trest smrti. Ja osobne... neviem, niekedy to sama nechápem, prečo?

Neviemkoľké Božie prikázanie nám hovorí - Nezabiješ. Je vinný ten, kto úmyselne ukončí život iného. Kto má však na tomto svete takú moc, aby si prisvojil právo zabiť toho druhého. Teraz nemám na mysli všelijakých masových vrahov, ktorý to robia pre zábavu, alebo pre dôvody známe len im. Hovorím o tých, ktorý si zabíjanie vinných ( a kto je vlastne vinný?) spravili legálnu činnosť. Vadí mi to. Kto sú, že si dovoľujú rozhodovať o živote a smrti niekoho, koho nepoznajú.

Viem, viem, že to isté by sa dalo povedať aj o tých vrahoch. Týmto sa ich nezastávam. Oni to však nerobia s tým, že sa tvária že tým obhajujú spravodlivosť. Sú šialení. Vrahovia a takisto tí, ktorí ich potom "trestajú". Podľa mňa...

Šťastie je, keď ma držíš za ruku
keď pozeráš mi do očí,
keď tak nádherne vravíš - Ľúbim Ťa.

Keď počujem tvoj hlas,
keď tvoj úsmev, stane sa mojím slnkom,
keď každá myšlienka patrí tebe len,
keď za to, že ťa mám, vravím Ďakujem.

Šťastie je, keď sme spolu len ty a ja
keď kráčame spolu deň čo deň
keď každý krok s tebou je krokom do raja,
keď v tebe vidím svoj splnený sen.

A zase sme v Shenannigans, tentoraz je ale zostava čašníkov a kuchárov pozmená, ostala len Naomi, ktorá tak ako v prvej časti pokračuje s pitím a ako povedala, nič s tým nehodlá robiť.  O kúsok ďalej v Tata zase stretávame Kevina, ktorý už prekonal svoje problémy s močením, vedúceho Dana a takisto slávneho šéfkuchára Radimusa, ktorý šli za lepšími pracovnými podmienkami. Nepochybne.

Celý film sa točí okolo súperenia týchto dvoch podnikov, pričom je úplne jasné, že Tata to majú vyhraté vzhľadom na to, že tam pracujú servírky v sexi oblečkoch. Nový prvádzkar v Shenannigans má teda za úlohu zarobiť 2000 dolárov, inak bude vraj nútení podnik zavrieť. To je však len klamstvo, ktoré povie svojim zamestnancom, aby sa viac snažili.

Fúha. Tak dnešný deň, ktorý vyzeral spočiatku náročne ako už dlho nie sa mi napokon podarilo celkom zvládnuť. Vlastne, myslím, že som to zvládla celkom s prehľadom. A taktiež myslím, že i vďaka tomu pozitívnemu mysleniu. Nechcem tu teraz šíriť nejaké osvetové reči, ale proste, celý čas som myslela na to, že mi ten zub predsa len nevytrhne, že to dopadne dobre, že mi ho len vyvŕta a zaplombuje.

Podarilo sa. Klamal by som však, keby som povedala, že som nestresovala, trochu hej predtým ako som vošla do ambulancie, ale proste som si stále vtĺkala do hlavy, že to dopadne dobre. A dopadlo. Skutočne som tomu spočiatku nemohla uveriť, ale fungovalo to. Odišla som spolu so svojím zubom, ale vyhrážkou do budúcnosti. To ma však už neprekvapuje.

V škole to takisto dobre dopadlo našťastie. Na angline som nebola, keďže u zubára to trvalo celkom dlho (20minút v kresle je u neho skutočne dlho) a potom ešte cesta tam a späť. Takže som stihla len slovenčinu (za 2) a takisto nemčinu, z ktorej ma nevyvovala ale zato nám na zajtra prisľúbila odpoveď i písomku. No radosť žiť. Môžem teda povedať, že dnešný deň v škole dopadol celkom dobre.

Možno viac než dobre. Podarilo sa mi "pokecať" s profesorkou. Spočiatku som sa jej chcela spýtať len na štipko, ale akosi sme sa dostali k tomu, že sme prebrali situáciu, ktorá sa momentálne deje v našej triede a musím priznať, že mala pravdu ona, i ja, že vie priznať keď sa niečo deje. Že to aspoň z jej strany nie je tak, že by bola výsostne proti nám študentom a dávala za pravdu len kolegyniam. Že je ochotná vypočuť si obe strany. Je fajn to vedieť.

Poobede som si dokonca aj pospala (polhodinka sa zmenila na tri hodiny) a stratila tak cenné hodiny na učenie, ale s tým už nič nenarobím. Teraz ešte dorobiť projekt na chémiu, prečítať si dvakrát literatúru, nemčinu a to je vlastne asi tak všetko. Hneď potom však skočím do vane s nejakou knihou z Vianoc, ktorú už tak dlho odkladám. A potom ešte raz prečítať veci do školy a spať. Hurá do postele. Ani toho nie je tak vela ako sa zdá...len sa do toho pustiť...

Tak nejako si po dnešku pripadám. Stihla som toho celkom dosť a zároveň ani moc nie... ale po tom všetkom, čo sa dialo v škole, po všetkých tých nových informáciách si pripadám, akoby som mala za sebou už celý týždeň a nie len jeden deň. Ale s tým už asi nič nenarobím. Po týždni doma som sa totiž podozvedala toľko noviniek, koľko som nečakala ani náhodou, a verte, že nie sú veľmi pozitívne (ako sa to vezme), čiže nás v škole ohľadom našej triedy a jej chovania čakajú ešte krušné chvíle. Mňa osobne hneď zajtra.

V prvom rade musím vstať ráno o trištvrtehodinu skôr ako som zvyknutá, aby som si mohla vydrhnúť tesáky a šup ho k zubárovi (ešte sa nebojím, asi mi to nejako celé nedochádza, ale zajtra ráno to nepochybne prepukne na plno a ja namiesto toho, aby som sa učila, sa budem v čakárni umárať hrôzostrašnými predstavami), bohvie čo mi bude robiť, ale ten zub prestal bolieť, takže by mi ho nemusel vytrhnúť, ale pekne nechať na svojom mieste.

Hneď potom šup šup do školy, ako inak, už nemôžem vymeškať ani hodinu. Tam ma čaká ZOA a skúška môjho plášťa a ja Vám prisahám, že som ho oprala a dnes polhodinu žehlila, kým nebol ako zo škatuľky (ale verím, že cestou do školy sa zmení späť do pôvodného stavu, v akom som ho našla na skrinke v škole), tak uvidíme, či mi zase povie, že ten plášť už dlho doma nebol. Nech si ma len nepraje!!!

Potom slovina, vraj bude skúšať, to som zvedavá, neostáva mi nič iné, len si to ešte pár krát prečítať a dúfať, že ak dostanem zlú známku, opravím ju v stredu písomkou. A nakoniec najhoršia nočná mora a tou je sloh z nemčiny. Teda, nie je ho písanie, ale odpoveď. Mali sme si svojho času napísať niečo na tému moja vysnívaná dovolenka a teraz sa to máme naučiť naspamäť a predniesť. Teda, nie teraz, mali sme sa to učiť už pred mesiacom, lenže najprv som to odložila, potom dala žolíka a naposledy bola doma. Takže ak zajtra nepôjdem, tak už asi nikdy.

Jediné plus, že som sa nemusela učiť na anglinu. Keďže ju máme prvé dve hodiny a tie ja plánujem stráviť u zubára a tú druhú presunom domov a do školy, to už ale dúfam, bude druhá hodina v plnom prúde. (Modlím sa, aby som u zubára nebola dlho, pretože to by neznamenalo nič dobré pre môj chrup a môj prah bolesti by bol nepochybne veľmi namáhaný a o to nestojím ani v najmenšom!). Druhé plus dnešného dňa bolo pár hodín s mackom, ktorý prišiel ako hrdina na bielom koni a zachránil ma pred učením a nudou a spánkom a dovolil mi stráviť v jeho prítomnosti pár úžasných hodín.

Neviem sa dočkať kedy ho znovu uvidím...P.S. Dnes by to bolo 26 mesiacov...

Príbeh sirôt Violet, Clausa a Sunny nakrútený podľa knižiek. Knižky som čítala, film som napokon tiež videla a musím povedať, že je to jednoducho úžasné. Úžasný nápad. Súrodencom Baudelairovým zomrú nešťastnou náhodou rodičia a oni potom putujú k svojmu strýkovi Olafovi, ktorí ich má opatrovať. Ten ich však ani náhodou nemá rád a jediné o čo mu ide je získať ich dedičstvo.

Lemony Snicket: Teď máte skvělou příležitost opustit kino, obývací pokoj nebo letadlo, kde tento film promítají. Ještě pořád můžete jít na film o nejmenším skřítkovi.

Šťastnou náhodou (aspoň pre súrodencov) je nehoda, pri ktorej sa sociálny pracovník, ktorí ich má na starosti dozvie, že sa k nim strýko chová neskutočne macošsky. Tak putujú k druhému strýkovy, ktorý chová veľké množstvo hadov, ten však nečakane umiera a súrodenci znova putujú do nového domova, tentokrát k svojej tete. Ani tam však nevydržia dlho. Ak hádate, že ich zakaždým dostal strýko Olaf ku ktorému napokon putujú. Ten chystá svoj posledný úskok, kedy si chce v divadlenom predstavení vziať najstaršiu so súrodencov - VIolet, len kvôli tomu, aby sa ako jej zákonitý manžel dostal k jej dedičstvu. Deti však napokon všetko prekazia. Na oko pekný koniec. Filmový.

teta Josefína: Bylo to hrozné. Hrabě Olaf mně přinutil napsat ten dopis a já v něm musela udělat ty strašlivé hrubky.

Je ráno... ešte tma
jediné svetlo vchádza dnu
cez jediné okno,
svetlo jediného mesiaca

Niektoré myšlienky ma pohlcujú,
niektoré nedajú mi spávať
niektoré sa časom kamsi vytratia
len jedna, jediná, trvá neustále

Sprevádza ma na každom kroku,
stala sa mojou neodbytnou spoločníčkou
minútu po minúte, sekundu po sekunde
stále tá istá, nezmenená

Neprestajne pohlcuje moju myseľ
akoby ma niekedy ochromovala...
Bránila mi konať...
a vyhnala z hlavy všetko ostatné

Myšlienka, v ktorej si sa mojím hrdinom
stal práve ty...

Stihla som skákať na švihadle, točiť sa na tom diabolskom kruhu a polhodinu Zumby. Popri tom som upratala obývačku a kuchyňu a stiahla 5 častí seriálov. A najedla sa. Zistila som, že sójovú sladkú omáčku mám radšej ako obyčajnú sójovú. A držím sa a od rána som nepozerala trucky. Zato ale pozerám Kosti (tú časť, ktorú som síce videla už minulú noc, ale ja predsa nikdy nemám dosť, tak čo sa budem). Teraz ešte vysať, umyť dlážku a potom huráááá. Čaká ma najobľúbenejšia časť týždňa a to vaňa a EVA a polhodina absolútneho kľudu.

Hneď potom fén, vlasy, make-up, pobaliť sa a po dlhej dobe ma konečne čaká víkend s mojím mackom. Keďže tie víkendy predtým nám pokazili moje rodinné aktivity a potom jeho choroba, neskôr moje dni a moja choroba. Tak teraz, keď sme zdraví a voľní sa tešíme na spoločne strávené tri dni. Snáď sa nič nepokazí. Nesmie sa. Pretože po včerajšku (kedy sme boli konečne spolu) som zamilovaná a nedočkavá. A nedokážem ho prestať pusinkovať a usmievať sa na neho. Neviem, či mi zase šiblo, ale čo je to...ale prekvapivo mi to vôbec nevadí.

Po mesiaci som sa prekonala a začala znova prať a takisto som konečne upratala svoju izbu, takže konečne sa dostanem do postele bez toho, aby som musela popreskakovať kopu vecí a daľšiu kopu odhrnúť. Je tam síce ešte pár vecí, ktoré treba doladiť, ale to predsa počká. Je víkend a ja nemienim nijak extra namáhavo pracovať. Jediné čo chcem robiť je ležať, pozerať seriály, písať si poznámky a učiť sa. Nič viac. Žiadne upratovanie. Maximálne si ožehlím plášť a uniformu.

Tak hor sa dokončiť upratovanie, dopozerať Kosti, a do tej sľúbenej vane. (Tie Kosti chcem znovu dopozerať, aj keď viem ako sa skončia, ale Angela a Hodgins sa uzmieria a znova dajú dokopy a dokonca sa vezmú. Taký koniec si predsa nemôžem nechať ujsť, to by bol zločin.) Au revoir.

Váhové obmedzenie pre jazdu po ľadovej ceste sa menia každý deň. Zvyšuje sa tak bezpečnosť jazdy pre vodičov. Za predpokladu, že neprekročia najvyššiu stanovenú rýchlosť. Ľad sa pri jazde prehýba, takisto pri rýchlej jazde vznikajú pod ľadom vlny, niekedy sa stane, že je vlna priveľmi vysoká, alebo sa stretne s protiidúcou vlnou a vybehne na povrch, vznikne tak diera v ľade do ktorej sa môže auto preboriť.

Keď sa nejaké auto prepadne pod ľad prichádzajú na rad potápači, ktorí musia nájsť telo a neskôr vytiahnuť auto, ktoré sa preborilo. Potápači na to využívajú tzv. suché obleky, sú lepšie ako normálne potápačské neoprény, pretože nenasiaknu vodou a dokážu v ľadovej vode udržať teplotu ľudského tela, aby potápač nezamrzol.

Vstala som vzhľadom na predchádzajúce dni aj celkom neskoro. Ale zato priam srším hyperaktivitou! Chytro chytro. Chcem stihnúť poskackať s dvd na Zumbu, potom si dať sprchu a niečo zjesť. A popri tom stiahnuť druhú sériu IRT a fo toho ešte tie ďaľšie veci, ktoré sťahujem a potom chytro upratať, povešať prádlo a dať prať ďalšie a vyvetrať, upratať si izbu, napísať aspoň tri strany poznámok, skákať na švihadle...

Jedna radosť takýto plán, som zvedavá koľko toho napokon aj skutočne urobím, keďže tá hyperaktivita bohužiaľ zasiahla iba moju hlavu a nie moje telo, ktoré tu lenivo sedí a protestuje pri každom pokuse o pohyb. Nieže by ma bolelo, to som len tak zlenivela. Ale ja sa prekonám. Skutočne...budem sa teda musieť prekonať, minimálne k tej sprche a k uprataniu. Inak to nevidím. Ale vlastne, asi to urobím tak, že keď neurobím nič, čo sa mi nechce tak si za trest nepustím trucky a bude! Hotovo. Forma trestu a odmeny na mňa hádam bude platiť, i keď na seba budem musieť dozerať sama. Nič iné mi neostáva.

Oukej, je čas! Idem sa obliecť, otvoriť okno, povešať prádlo, dať prať nové a ..uvidím no do čoho sa mi potom bude chcieť.

Nič sa mi nechce. No skutočne. V pondelok ráno sa mi nechcelo vstať, tak som sa pobrala radšej k doktorke. Predsa len to bola lepšia voľba ako sedieť v škole a smrkať. Dobre som urobila, povedali, že mám angínu a nechala ma týždeň doma na antibiotikách, aby som sa preliečila. A budiš. Tento polrok som ešte na maródke nebola, tak myslím, že si zaslúžim týždňové prázdniny. A ani nebudem musieť veľa dobiehať, keďže maturanti maturovali a my sme mali zmenený rozvrh. Chcela som ísť aspoň na prax, ale...na to som príliš spohodlnela.

Od pondelka sťahujem a sledujem. Gilmorky a chytili ma Trucky na lede, ktoré sú neskutočné a už mám celú prvú sériu. Dnes som už pozrela tri časti a do toho sem tam kuknem Kosti v telke a premýšľam nad tým, že už som sa dlho nehýbala a mohla by som začať, keď už mám dutiny ako tak priechodné. Takisto s učením...to zrejme začnem aj hneď teraz, predsa len písať poznámky si môžem hocikedy a teraz aj tak len so sestrou sedíme a pozeráme film. A ja si potom pozriem ešte autíčka, aby som uspokojila svoju dnešnú túžbu.

A takisto sa mi podarilo napísať niekoľko článkov sem. Niektoré som zverejnila a niektoré pekne čakajú v rozpísaných, kým príde ich čas. A zatiaľ budem ja sedieť a pozerať ďaľšie časti a písať a písať a písať, až kým mi z toho nepreskočí. A takisto sa začať konečne poriadne učiť, aby som sa dostala na tú výšku kam chcem a aby sa mi podarilo zmaturovať. To je základ...pre splnenie jedného z mojich snov.

Ináč aj T tento rok maturoval...konečne. Ostáva nám len dúfať, že aj úspešne. Inák by to jeho mamka neprežila. Ale myslím, že on to "dá". Včera dokonca test stihol napísať skôr a prísť ma pozrieť a zajtra príde tiež, ale už dnes má po písomných, len to bol poobede zapiť so spolužiakmi. Ale keď som ho videla, ani by som nepovedala, že maturuje, iba podľa obleku. Bol totiž dokonale kľudný, i keď ktovie, čo sa odohrávalo v jeho vnútri. To len ja som asi taký stressman :D

Temperance Brennanová je súdna antropologička, ktorá pracuje v Jeffersonovom ústave. Spolu so svojím tímom skvelých odborníkov pomáha FBI riešiť prípady vrážd, pri ktorých sú jediným dôkazom kosti, alebo neskôr i telá.

..- Postavy -..

Ja osobne som tento seriál pôvodne začala sledovať len kvôli Davidovi Boreanazovi, ktorý tam hrá agenta. Neskôr takisto kvôli iskreniu medzi ním a Temperance. Potom som si obľúbila Zacka a Hodginsa. Rad radom som prišla na chuť každému z nich. Dokonca i Cam, ktorá mi spočiatku šla neskutočne na nervy, ale budiš. A neskôr mi začal veľmi chýbať Zack, ktorý tím opustil v tretej sérii. Síce sa ešte objaví, ale skutočne len na chvíľu, aby tak rozcitlivel naše srdiečka a potom je zase preč.

Ako to už chodí, zrazu mi nestačilo občasné vysielanie a rozhodla som sa stiahnuť si celý seriál. A dúfam, že kým pozriem prvých 5 sérií, ktoré už mám stiahnuté, objaví sa aj posledná so slovenským dabingom. Bola síce snaha pozerať to v originálnom znení, ale tie hlasy sú neskutočné. Prvý raz čo musím uznať, že som rozmaznaná slovenským dabingom a originál znie po takej dobe hrozne.

..- 1. séria -.. ..- 2. séria -.. ..- 3. séria -.. ..- 4. séria -.. ..- 5. séria -..

Zásoby, ktoré sú potrebné sa zhromažďujú v meste Yellowknife, odtiaľ sa potom musia vyviezť na sever.

Ľadová cesta samozrejme nevznikne len tak. Najprv ide na "prieskum" pásový voz, ktorý za sebou ťahá georadar pomocou ktorého merajú hrúbku ľadu (najmenej 41cm stačí na to, aby sa po ľade mohlo jazdiť). Hneď za ním idú snežné pluhy, aby odmietli sneh a pripravili ľadovú cestu pre trucky. Pracuje sa 24 hodín denne, keďže na "stavbu" cesty majú len 30 dní. Takáto výstavba stojí okolo 10 miliónov. Treba podotknúť, že cesta sa potom za 60 dní roztopí.

Cesta je dlhá 563 kilometrov a až 80% z nej prechádza cez jazerá. Ľad, ktorý sa na nich vytvorí je ešte spevňovaný. Pomocou vŕtačiek navŕtajú do ľadu diery a čerpajú vodu z jazera, ktorú následne vylejú na už vytvorený ľad a takisto na miesta cez pevninu (ktorá nie je dostatočne pevná). Vytvárajú tak "ľadové mosty."

Fuuuuha. Od malička ja veľké autá "môžem" aj napriek tomu som dlho chodila len okolo ukážok na tento seriál, ktorých teraz chodí na PrimeCool. Včera som sa však konečne odhodlala si ho pozrieť...a nemám slov. Je to úžasné. Sťahujem si prvú sériu a v noci som od nedočkavosti stihla hneď pozrieť prvý diel aj keď som nechcela (aby mi dlhšie vydržali).

Najprv som nečakala nič moc vzhľadom na to, že recenzie na csfd.cz neboli veľmi priaznivé alebo nadšené, tak som to od začiatku brala s rezervou, ale zistila som, že som nemusela. Myslím, že patrím k dostatočne veľkým fanúšikom, aby ma niečo také nadchlo. Akosi som zistila, že sa ma viac dotýka utopený kamión kdesi pod ľadom ako nejaký utopenec v telke. Možno je na mne niečo divné, ale bohužiaľ..je to tak. Som aká som.

Neviem sa dočkať ďalších častí, ktoré sa mi teraz sťahujú a takisto na časť s Lisou Kelly, ktorá je zrejme zatiaľ jediná žena v tejto komunite. Uvidím, viac sa dozviem, keď si toho viac pozriem. A to veru že pozriem, pretože som celá "žhavá"

Nebudem tu rozpisovať jednotlivé časti ako u iných seriálov, pretože v podstate sú o tom istom. (Ako väčšina seriálov) Ale toto ma proste nadchlo od prvej minúty...

V istých momentoch si dokonca hovorím, že toto raz budem robiť aj ja... ale to je z tých mojich snov asi ten fakt najšialenejší a najnezrealizovateľnejší. Na toto by si netrúfol ani môj otec s jeho "storočnou" praxou na kamióne. Tak zatiaľ pre mňa len takto.. cez obrazovku

Most Of The Time (Alternate Version, Oh Mercy)

I Like the World (Sun Is So Bright) (Intro)

I Like the World (Sun Is So Bright) (November 2nd)

Ballroom Blitz (Album Version)

Myslím, že to celé nepotrebuje nejaký extra komentár. Tieto sa mi proste páčili a môžem ich len odporúčať. Uši Vám z nich určite neodpadnú.

Pamätám si, akoby to bolo dnes, keď moja malá sestra sedela v našej spoločnej izbe na posteli a plakala. Mama ju chlácholila a utešovala. Netrvalo dlho, aby som našla dôvod. Ten dôvod sedel v obývačke namosúrený. Všetko preto, že ho moja sestra prosila, aby prestal fajčiť, že ona nechce prísť o ocka. Ocinko to však zjavne bral na ľahkú váhu. Súdiac podľa toho, že fajčí dodnes. To, čo však už otecko netuší je to, že jeho vtedy plačúca dcérenka dnes pravidelne stojí pri stánku aby si kúpila modré LMky...

Niekedy som bola proti fajčeniu. Aspoň tomu vlastnému. Neskôr mi to prekážalo u priateľa, pretože som bola jeho pravidelným zdrojom financií. Neskôr som svoj názor ale prudko zmenila. Prvou cigaretou. A potom ďaľšou a ďalšou. Neskôr to pokračovalo tak, že som si kúpila vlastnú krabičku. Spočiatku som to brala len ako nejaký ventil a odreagovanie od všetkého čo ma vtedy štvalo. Potom sa to stalo tak trochu mojou súčasťou. Na pár mesiacov.

Neskôr som od toho trochu upustila. Niekedy na pár dní, ale vždy som sa k tomu vrátila. Hlavne keď sme pili. Vtedy som vlastne fajčila aj najviac. V poslednej dobe však môžem hrdo povedať, že nefajčím už niekoľko týždňov a dokonca som si posledné dva razy nezapálila ani keď sme pili... Minule som si síce kúpila ešte krabičku, ale našťastie, jediná cigareta, ktorá tam chýba, je tá, ktorú som požičala sestre...

Svojho času som si ako väčšina báb v násť veku prešla tým, že som chcela skúsiť niečo nové a jedným z tých nápadov bolo aj vegetariánstvo. Boli dni, kedy som sa držala, potom zase dni, keď boli doma iba párky a človek nevedel čo si dať na večeru. Tým moje plány končili v smetnom koši spolu s obalmi od tých párkov. Pokusov bolo teda veľa a takisto plánov a vízií, ktoré sa ale nekoniec bohužiaľ nikdy neskončili šťastne, teda aspoň pre to čokoľvek mäsové v chladničke. Ináč som sa tomu nejako extra viac nevenovala...

Dnes je to všetko tak trochu inak. Mám rada zeleninu i ovocie, ale viem, že by som sa nemohla vzdať mäsa. Teda, kľudne a s čistým svedomím by som v chladničke obchádzala klobásy, slaninu, šunku, salámy, párky a neviem čo možné mäsové, ale nedokázala by som sa vzdať mäsa samotného. Zvlášť vtedy, keď na mňa prídú moje "medvedie" chúťky na surové alebo polosurové mäso. Vtedy som otrokom vlastných chutí a jediné čo mi ostáva je nejaké to mäso nájsť a upraviť si ho podľa seba...

Neviem, či som čakala, že to bude ľahšie, alebo čo. Zaspávala som však s myšlienkou, že jej proste musím napísať. Že ona jediná mi bude vedieť pomôcť, že ona jediná ma dostane z tejto situácie, alebo mi aspoň poradí, čo robiť, pretože mám pocit, že som neschopná rozhodovať sama za seba, pretože potom robím veci, ktoré neskôr ľutujem.

Podarilo sa mi zaspať až okolo tretej. Striedavo som premýšľala nad ním a nad tým, čo jej vlastne napíšem. V prvom rade to, aby to u nej ostalo ako v hrobe, čo aj verím, že ostane, pretože ma ešte nikdy nesklamala. Moje prvé kroky teda ráno smerovali rovno k počítaču. Samozrejme bol online, ako inak a ako inak, okienko nie a nie bliknúť. Že si ešte vôbec niečo navrávam. Ja hlúpa.

Našťastie okrem neho tam bol aj cieľ môjho nočného premýšľania. Chvíľu som váhala, či to predsa len budem riešiť ďalej, alebo sa na to vykašlem. Ale ako to už chodí, nedalo mi to a už som klikala na jej meno. Keď tak teraz nad tým rozmýšľam, nedalo mi to nič nové. Vlastne, trochu. Poradila mi, aby som ho najprv spoznala, aby som sa nedala nalákať prvotným ošiaľom a brala to aj trochu s rozumom. Musela som sa jej však priznať, že pokiaľ ide o chlapov môj rozum jednoznačne zlyháva a srdcu sa poriadne nedá veriť. Nič čo by mi povedalo nie je jednoznačné. Len tápajú v temnote. Srdce aj rozum, neschopní sa na niečom dohodnúť.

Záver však ostal nezmenený, nejakou cestou ho lepšie spoznať a potom sa uvidí. I keď sama neviem ako, pretože sme sa zhodli aj na tom, aby som mu nepísala. Ale on sa pohybuje v úplne inom svete ako ja, nemám sa poriadne k nemu ako prepracovať. Iba cez jedného človeka, s ktorým to už tiež nevyzerá ružovo. Celé je to zmätené.

Som s ním a je nám dobre. Skutočne dobre a klamala by som, keby som tvrdila, že to teraz neklape. Viem, že boli časy, kedy to vyzeralo všelijako, ale teraz je to všetko v poriadku. Nie som si istá, že to chcem len tak zahodiť a hlavne pre niečo, čo je tak neisté. Pretože ani náhodou neviem na čom som s tým druhým, ak je teda niečo na čom by som mohla byť. Možno ani poriadne nevie, že existujem. Ktovie. Najhoršia vec je, že keď ho nechám, stratím akúkoľvek možnú vidinu stretnutia s tým druhým. Nemôžem s ním ísť sama niekam, pretože by to bolo čudné. A inak ako cez neho ho nemám ako stretnúť a spoznať. To je na tom to najhoršie.

Teraz možno vyznievam ako sviňa, ale čo mám robiť? Srdce aj rozum sú zmätené. Ja takisto. Rady pomáhajú len na to, aby som tomu dala čas a popri tom sa nič nedeje. Neustále snívam a počúvam tú pieseň a spomínam, na každý spoločný okamih. Aj keď ich bolo kurevsky málo, ale pre mňa vždy lepšie ako nič. Žijem len z toho.

Pripadám si, ako keby som sa ocitla na moste, ktorý vedie ponad priepasť. Na jednej strane je svet, z ktoreho som prišla, ktorý poznám a ktorý aj napriek možným nebezpečenstvám už poznám. Na druhej strane je svet nepoznaný, neistý, nový. Ja stojím presne v strede a nemôžem sa pohnúť k jednému bez toho, aby som nestratila možnosť vrátiť sa a napraviť to.

Stvorení jeden pre druhého
navzájom o sebe netušiac nič,
pustiť sa do pátrania. Do márneho?
Upliesť si na seba ten najhorší bič.

Do hľadania tajomného neznáma,
ktoré súčasťou tvojou stať by sa malo,
veď nemôže duša navždy ostať sama,
nech by sa čokoľvek okolo nej dialo.

Do pátrania, hľadania bez záruky,
že nájdeš stratenú polku srdca svojho,
a že ten s istotou zovrie tvoje ruky,
prinesie lásku do života tvojho.

Hoc každého neľahká cesta čaká,
bez rozmýšľania, bez triezveho,
niečo, čo ich len tak nevyľaká,
on nájde ju a ona jeho.

Monthy: To je Naomi. Dělá to už hrozně dlouho. Jinak je celkem milá, když se napije.

Naomi: Teda občas mě to tady doopravdy někdy sere! Můžeš mi laskavě vysvětlit? Proč tady musíme bejt čtyři?! Podívej se! Je tady úplně mrtvo! Dan byl měl občas použít mozek, ale on má vážně v hlavě nasráno. Všiml sis? Čůrák jeden!

Nebola som nervózna..aspoň včera nie, ba dokonca ani ráno a vlastne som nebola veľmi nervózna ani polovicu dňa. Keďže som zistila, že idem znova! ako posledná prezentujúca. Ach ako som závidela tomu chalanovi, čo to mal za sebou ako prvý. Jediné plus bolo, že sme to všetko stihli pred obedom. Môj plán, prežiť "TO" a až potom ísť v Kľude na obed teda vyšiel.

Tak som strávila dopoludnie sedením na nepohodlnej stoličke, počúvaním prác, ktoré boli pre mňa totálne nezaujímavé a niekedy som dokonca pochybovala o tom, či majú nejaký význam. Samozrejme nechcem nikoho odsudzovať, ale počúvať o jeleňoch, motýľoch a stromoch alebo o orezávaní stromkov vo vlastnej záhrade... načo je to dobré? Akurát tak na unudenie poslucháčov k smrti.

Jediné čo nevyšlo bol zubár, ale s tým si veľkú hlavu nerobím, skôr s tým, že tam mám ísť utorok ráno a potom utekať na prax. A takisto celkom vyšlo to stretnuie ohľadom roboty. I keď ktovie, vyzeralo to tak nejako príliš dobre, aby som verila tomu, že to môže byť pravda a nejako tomu neviem uveriť. Takisto tomu, že to nie je len ďaľšia z tých pyramídových hier, ktoré svet v dnešnej dobe ovládajú. Zajtra sa o tom ešte poradím s D a N a potom sa uvidí. Každopádne v piatok máme ďalšie "stretko" a potom sa už hádam budem vedieť definitívne rozhodnúť.

A konečne uvidím znova môjho medvedíka, jelikož som ho bola naposledy pozreť v pondelok, kedy sme aj oslavovali jeho meniny. V utorok som sa potom pripravovala na soč a dnes sa mi tiež nedalo. Statočne som ho však navštívila aj v chorobe a tak dúfam, že mi to zajtra on pre zmenu oplatí a príde mi navariť čaj a prikryť ma dekou. A, že neodmietnem ani prípadné vyhrievanie deky...

Dnes už len ožehliť uniformu, tak aby bola na zajtra dokonalá a potom nájsť nejakú pesničku, podľa ktorej by sme zajtra ráno urobili deťúrencom rozcvičku. Sme totiž teraz v detských jasliach. Ja osobne s N a M mám na starosti detičky od roka do dvoch a verte, že sú zlaté a také roztomilé. I keď priznávam, že najviac sa pri nich vyhráme my, ale tak radosť. Vlastne je jedno aká rozcvička to bude, keďže tie babule namiesto toho, aby cvičili nás majú za svetovú senzáciu a namiesto cvičenia na nás len pozerajú. Tak hádam zajtra budeme mať väčší uspech.

Nie, nie takto, nie bez rozlúčky
Odišiel si len tak...

Už viac nechytíš ma za ruku
už viac neobjímeš moje boky
viac spolu nepôjdeme tajne na lúku
nebudem po tme počúvať tvoje kroky.

Tá správa zastihla ma nečakane
ako keď niekto telefón zvesí
v zrkadle vidím oči uplakané
seba sa pýtam - kde si?

Ja stratila som ťa už naveky
už pri mne neuzriem ťa viacej
stal si sa pre mňa veľmi ďaleký
už nedočkám sa, kým sa vrátiš z práce.

Náš byt bez teba je ponorený do tmy
a nemá kto zažať svetlo
stáva sa, že človek
sám zistí, čo je peklo.

Posteľ tvoja prázdnotou zíva
ležím tu sama a pomalý dýcham
len tvoja smrť predo mnou sa tu skrýva,
robí mi tichého spoločníka.

Očí zavreté a ústa mĺkve
rozmýšľam, čo teraz robíš asi
či ešte stále ležíš v rakve,
či prišiel niekto, kto ťa spasí.

Pomaly prechádzam naše miesta tajné
kam chodili sme keď chceli sme byť spolu
no príde čas, kedy sa veci stávajú zradné
sadám potichu k nášmu kuchynskému stolu.

Prezerám všetky naše fotky, jednu...druhú
a pri každej sa spomienky iná vynorí
ako tešil si sa keď videl si dúhu
ako sme dovolenkovali pri mori.

No prišiel čas, keď pobrať sa ďalej treba
fotky spáliť a hlavne sa nebáť
že spomienky s nimi odídu.

Navždy ostaneš v mojom tele a mojej mysli
a v mojom srdci miesto budeš mať neustále
hoc bude padať aj dážď kyslý
nezmyje mi ťa z mojej tváre.

Zohan dovolenkuje pri mori aby si oddýchol od svojho náročného povolania, keď ho narýchlo prídu zobrať späť domov. Tam sa dozvedá, že ho zavolali preto, aby chytil teroristu, ktorého už predtým chytil, ale jeho vedenie ho vymenilo za rukojemníkov. Zohan sa tak púšťa do boja so svojím protivníkom, ale nakoniec ho ako prvý porazí a Zohan sa utopí v mori a na hladinu vyplávajú iba jeho spodky.

Toto všetko vyzerá celkom skutočne, tak ako Zohan plávajúci preč od všetkých, ktorý týmto nafingoval svoju smrť, aby mohol odísť a venovať sa tomu čo má najradšej - hedvábne hebký vlas. Odletí do Ameriky a tam si hľadá miesto kaderníka. Keďže však nemá nijakú predošlú skúsenosť všetci ho rad radom vyhadzujú.

Neskôr si ale napriek svojim vnútorným protestom nájde prácu zametača vlasov v kaderníctve na Palestínskej strane ulice. Spočiatku zametá vlasy tak, že ani jednému nedovolí spadnúť na zem, až neskôr, keď jedna kaderníčka dá výpoveď Zohan sa uprosí na jej miesto. Odvtedy pred kaderníctvom stávajú rady zákazníčok a všetky si prosia len jeho (nemyslím, že by to bolo tým, že každá mala potom rovnaký účes ako on, ale skôr tým sexom, ktorý potom nasledoval).

Keď sa chce, všetko sa dá... Nejako sa o tom v poslednej dobe presviedčam na vlastne koži. Musím uznať, že za posledné dni som bola akosi mimo z toho všetkého čo sa okolo mňa dialo. Skôr som sa venovala písaniu poviedok, ktoré mi poskytujú akúsi formu útechy a úniku z reality, ktorá ma priveľmi trápi na to, aby som mala potrebu vypísať sa z nej. Aj tak to nie je niečo, na čo by som chcela byť nejak extra hrdá.

V prvom rade, sme absolvovali chatu, celkom vydarenú. Ja som sa však z nej vrátila ako iný človek, ktorý akosi pozabudol na to všetko úžasné čo má okolo seba a začala som sa správať ako nevďačné dieťa, ktoré niekde zbadalo krajšiu hračku. Tú starú som chcela zahodiť a hrať sa s novou. Chyba však nastala niekde tam, kde som si uvedomila, že porovnávať ľudí s hračkami je nehorázny omyl. Nikto si predsa nezaslúži, aby sa s ním jednalo ako s niečím, čo nemá city.

Musím uznať, že v tomto prípade som ale hľadela v prvom rade na city svoje, aj keď tie boli nestále a ovplyvnené a veľmi, ale veľmi neisté. Nakoniec to skončilo ...zhruba tak ako som si to ani v najhoršom sne nepredstavovala. Obe hračky som stratila. Nechala som svojho medvedíka pri chodníku. Samého, v snehu, daždi, zime. Napospas samote a neistote...

V posledných dňoch, keď je vonku tak krásne a všetci vzdychajú nad prichádzajúcou jarou ja hľadám ten chodníček, pri ktorom leží môj obľúbený medvedík a mám pocit, že som ho našla. Ležal tam. Nie však zahrabaný v lístí, nudný a otrhaný, pretože taký sa mi zdal, keď som ho odhodila. Sedel tam, poctivo čakal, najmilši a najlepší spoločník na život. A ja sa potichu prikrádam. Najradšej by som však k nemu prišla, schamtla ho do náruče a povedala "Neboj, všetko bude ako predtým, ba dokonca lepšie ako predtým a ja Ťa budem naveky ľúbiť." Uvedomujem si však, že to nejde. Že na to musím ísť pomaly a že musím byť opatrná a nevyplašiť ho a hlavne, dať mu toľko lásky, koľko som schopná a dokázať mu, že tak ako som ja znova objavila jeho výnimočnosť a uvedomila si jeho dokonalosť, som aj ja znova hodna jeho dôvery a lásky...

Stefan drží Damona stále zavretého v pivnici ich domu, bez krvi a bez prsteňa. Damon tak prichádza o svoje sily. Stefan sa napriek tomuto rozhodne naďalej pokračovať vo svojom "bežnom" živote a znova sa vracia do školy. Chce totiž povedať Elene o svojej minulosti, pretože chce ich vzťah zachrániť. Povie jej o Catherine, o sebe a svojich záľubách. To všetko pri večeri, ktorú sa rozhodne pripraviť pre Elenu, aby si tak získal späť jej dôveru. To však netušia, že Damon sa pomocou starého náhrdelníka, ktorý daroval Caroline bude snažiť dostať zo svojho väzenia.