* * *
Neviem, či som čakala, že to bude ľahšie, alebo čo. Zaspávala som však s myšlienkou, že jej proste musím napísať. Že ona jediná mi bude vedieť pomôcť, že ona jediná ma dostane z tejto situácie, alebo mi aspoň poradí, čo robiť, pretože mám pocit, že som neschopná rozhodovať sama za seba, pretože potom robím veci, ktoré neskôr ľutujem.
Podarilo sa mi zaspať až okolo tretej. Striedavo som premýšľala nad ním a nad tým, čo jej vlastne napíšem. V prvom rade to, aby to u nej ostalo ako v hrobe, čo aj verím, že ostane, pretože ma ešte nikdy nesklamala. Moje prvé kroky teda ráno smerovali rovno k počítaču. Samozrejme bol online, ako inak a ako inak, okienko nie a nie bliknúť. Že si ešte vôbec niečo navrávam. Ja hlúpa.
Našťastie okrem neho tam bol aj cieľ môjho nočného premýšľania. Chvíľu som váhala, či to predsa len budem riešiť ďalej, alebo sa na to vykašlem. Ale ako to už chodí, nedalo mi to a už som klikala na jej meno. Keď tak teraz nad tým rozmýšľam, nedalo mi to nič nové. Vlastne, trochu. Poradila mi, aby som ho najprv spoznala, aby som sa nedala nalákať prvotným ošiaľom a brala to aj trochu s rozumom. Musela som sa jej však priznať, že pokiaľ ide o chlapov môj rozum jednoznačne zlyháva a srdcu sa poriadne nedá veriť. Nič čo by mi povedalo nie je jednoznačné. Len tápajú v temnote. Srdce aj rozum, neschopní sa na niečom dohodnúť.
Záver však ostal nezmenený, nejakou cestou ho lepšie spoznať a potom sa uvidí. I keď sama neviem ako, pretože sme sa zhodli aj na tom, aby som mu nepísala. Ale on sa pohybuje v úplne inom svete ako ja, nemám sa poriadne k nemu ako prepracovať. Iba cez jedného človeka, s ktorým to už tiež nevyzerá ružovo. Celé je to zmätené.
Som s ním a je nám dobre. Skutočne dobre a klamala by som, keby som tvrdila, že to teraz neklape. Viem, že boli časy, kedy to vyzeralo všelijako, ale teraz je to všetko v poriadku. Nie som si istá, že to chcem len tak zahodiť a hlavne pre niečo, čo je tak neisté. Pretože ani náhodou neviem na čom som s tým druhým, ak je teda niečo na čom by som mohla byť. Možno ani poriadne nevie, že existujem. Ktovie. Najhoršia vec je, že keď ho nechám, stratím akúkoľvek možnú vidinu stretnutia s tým druhým. Nemôžem s ním ísť sama niekam, pretože by to bolo čudné. A inak ako cez neho ho nemám ako stretnúť a spoznať. To je na tom to najhoršie.
Teraz možno vyznievam ako sviňa, ale čo mám robiť? Srdce aj rozum sú zmätené. Ja takisto. Rady pomáhajú len na to, aby som tomu dala čas a popri tom sa nič nedeje. Neustále snívam a počúvam tú pieseň a spomínam, na každý spoločný okamih. Aj keď ich bolo kurevsky málo, ale pre mňa vždy lepšie ako nič. Žijem len z toho.
Pripadám si, ako keby som sa ocitla na moste, ktorý vedie ponad priepasť. Na jednej strane je svet, z ktoreho som prišla, ktorý poznám a ktorý aj napriek možným nebezpečenstvám už poznám. Na druhej strane je svet nepoznaný, neistý, nový. Ja stojím presne v strede a nemôžem sa pohnúť k jednému bez toho, aby som nestratila možnosť vrátiť sa a napraviť to.
* * *