Tento výtvor nemá názov, ale predsa je na svete

8. ledna 2011 v 23:00 | Nerya |  Napísala som...
Pomaly, potichu sa zakráda, netušiac, že je tu niekto kto venuje pozornosť aj jej tichým krokom. Niekto, komu neušiel jej tichý a zrýchlený dych, ktorý vychádza z jej pľúc takmer nasilu. Po tvári jej stekajú slzy, všetci sa jej obrátili chrbtom a ona už nevie ako ďalej, nevie ako žiť. Úplne bezmocná, sama vo svojom zúfalstve, v ktorom sa posledné mesiace utápala. Nenašiel sa nikto, kto by jej pomohol, nikto kto by jej zabránil urobiť to na čo myslela posledných pár týždňov.

ňBezradné dievča utápajúce sa v beznádeji, kto to nezažil nepochopí. Vlastne ani teraz ju nikto nechápe. Je sama, opustená, nikoho už nezaujíma, všetci sa od nej odvrátili a zabudli na ňu. Nebránila sa, rozhodla sa na všetkých zabudnúť, aby nespôsobila bolesť toľký, ľudom, ktorý aj napriek tomu, že ju mali radi, nedokázali jej pomôcť. Prestala s nimi komunikovať a uzavrela sa do seba.

Aj vo svojej najhoršej dobe myslela na ostatných. Vedela, že jej to nikdy neodpustia, ale bude sa im to niesť možno ľahšie, keď im zmizne z očí. Najprv len večnými výhovorkami a skrývaním. Teraz však bolo na čase urobiť rozhodujúci krok. Ukončiť to večné trápenie a povedať Zbohom, všetkým, na ktorých jej záležalo.

Uprela svoj zrak na strop a podišla do stredu miestnosti. Pomaly vystúpila na stoličku a tak ako mnohokrát predtým si okolo krku dala lano. Nebola vyššie ako pol metra nad zemou, ale aj tak jej to všetko pripadalo akési vzdialené, akoby nestála len na stoličke, ale akoby stála niekde vysoko, odkiaľ videla celý svet.

Svoj posledný pohľad venovala chlapcovi, ktorý ju sledoval z rohu miestnosti - poslala vzdušný bozk láske svojho života a skočila zo stoličky. Prvýkrát od doby, čo sem chodila a naberala odvahu neustálym vyskakovaním na stoličku. Tento krát to však bol práve on, kto jej dodal odvahu.

V tom momente ako sa skončil jej život spadla fotografia položená na stolíku v rohu miestnosti a zlatý rám sa rozbil. Všetkému bol koniec...Pomaly, potichu sa zakráda, netušiac, že je tu niekto kto venuje pozornosť aj jej tichým krokom. Niekto, komu neušiel jej tichý a zrýchlený dych, ktorý vychádza z jej pľúc takmer nasilu.

Po tvári jej stekajú slzy, všetci sa jej obrátili chrbtom a ona už nevie ako ďalej, nevie ako žiť. Úplne bezmocná, sama vo svojom zúfalstve, v ktorom sa posledné mesiace utápala. Nenašiel sa nikto, kto by jej pomohol, nikto kto by jej zabránil urobiť to na čo myslela posledných pár týždňov.
mu bol koniec...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama