Leden 2011

2. Očarenie

31. ledna 2011 v 23:18 | Nerya |  Poviedka - Dnes neprídem
poviedka
Sedela na gauči, ktorý si kedysi spolu kúpili. Aj napriek tomu, ako veľmi sa tomu bránila v hlave sa jej objavovali spomienky. Ten deň neskutočne pršalo a im prišli ich prvé výplaty, teda tie prvé skutočné a neboli by to oni dvaja, keby ich hneď nešli minúť. Tentokrát to však bolo pre oboch niečo významnejšie, keďže sa rozhodli, že si konečne kúpia poriadnu pohovku. Tá od babky už bola vysedená a ošúchaná a obaja chceli zmenu.

Hneď sa vybrali do nábytku. Ona si zamilovala širokú s obrovskými vankúšmi. On obyčajnú čiernu. Hádali sa tri dni, kým sa rozhodli kúpiť takú, čo nespadala do ich predstáv ale ako tak im vyhovovala. Bola tmavá, aby ju nemuseli často umývať a široká, aby sa na nej dalo aj ležať. Ona si k nej kúpila veľké ružové kreslo, on len podložku pod nohy. Tri hodiny im trvalo, kým to všetko vytiahli po schodoch na piate poschodie. Bez výťahu. On kričal, ona plakala, neskôr kričala a on šiel na pivo. Zúfalá sa rozhodla zaklopať susedovi, aby jej s tým pomohol. Sama by to nezvládla.

Napokon jej to aj zmontoval a ona už večer sedela a pozerala film, kým sa on stále nevracal. Tak isto osamelá sedela na tom gauči aj teraz. V rukách teplé kakao, prikrytá dekou a zasnená. Už tri dni bolo toto sedenie jedinou náplňou jej práce. Nepovedala mu, že skončila v práci. Nepovedala mu o tom dni, kedy sa rozhodla nechať svoju zásteru na vešiaku v šatni. Deň, kedy prvýkrát uvidela Jeho. Od vtedy striedavo chodila po byte a sedela na gauči. Sem tam sa mihla okolo kúpeľne a ich spálne, keď musela.

Nevedel, že zatiaľ čo on tvrdo makal v práci, ona sedela doma a premýšľala nie však nad ním a aj keď si to ona sama nerada priznávala čoraz menej sa do jej mysle vkrádala spoločná budúcnosť, ktorú on tak starostlivo plánoval. - Mám už len jeho, tak prečo som sa teraz nechala takto omámiť niekým, koho som videla len raz a pravdepodobne už nikdy neuvidím? Prečo? Zbytočne nad ním premýšľam a takisto zbytočne si tým iba rozvraciam vlastné už i tak dosť rozvrátené vnútro. Zbytočné trápenie a takisto zbytočné myšlienky o niečom, čo ma nikde nečaká.-

Nedokázala odolať myšlenkam na neho. Na jeho plavé vlasy, modrý oči a ten šibalský úsmev, ktorý sa mu objavil na tvári, keď mu podávala kávu, tú prvú, ktorú vyliala a takisto pri tej druhej, pri ktorej si už dávala pozor. Vedela, že tieto dni nevideli nikam. Iba k tomu, že sa čoraz viac odvracala od svojho skutočného života. Skrývala sa v svojich snoch, sama v sebe a v jej "novej" budúcnosti. - Nikdy tá vysnívaná budúcnosť nepríde, nikdy viac ho neuvidím, tak načo?- Aj napriek tomu, že vedela, aké sú jej myšlienky a predstavy iracionálne, nedokázala sa ich vzdať. Ešte nie. Ešte trvala na tom, že sa nepohne z miesta a bude sa venovať dokonalej sebaľútosti.

Pondelok - 31. 1. 2011 alebo To iba blázon...

31. ledna 2011 v 15:38 | Nerya |  Deň za dňom...
lj
V Pondelok ráno vstáva skoro... cez prázdniny. Posledný deň predĺženého víkendu, kedy som mohla ostať dlhšie v posteli a nahradiť si ten skurvený spánkový deficit. Nepodarilo sa. O pol ôsmej šup šup obliecť, umyť a poďho k zubárovi, kde som čakala hodinu a nakoniec som odtiaľ za 5 minút vypadla. Vážne..neklamem, jedine čo mi dorobil tú vložku. Ale aj tak mi povedal, aby som sa netešila, že keď prestal bolieť, ešte neznamená, že sme vyhrali. Takto ma potešiť. Čo viac si môžem priať.

A poobede to už nedoženiem. Budem sedieť pri ntb, napíšem tú vydrbanú žiadosť o náhradu praxe. Ak sa dokopem tak možno aj poznámky do školy. A možno neurobím vôbec nič a pôjdem si ľahnúť...ale to by som nebola ja. Celý deň preflákam a potom to budem ľutovať, tak ako teraz. Ale tú žiadosť napísať musím, aj vytlačiť...určite.

Nedesí ma predstava nahrádzania si praxe. Desí ma predstava toho, že tam budem po istej dobe sama. Nejako nás totiž obdrbkali s hodinami a my sme si vymeškali, tak aby nám to pekne pasovalo, avšak sme netušili, že v škole nám to rozrátajú pekne na polrok. No otras. Takže keď som si dnes v diáriku písala dni, ktoré mi ostávajú do jarných prázdnin a narátala som ich 9 tešila som sa len do chvíle, kedy som si spomenula, že niekto vravel, že sa cez tie prázdniny bude nahrádzať prax. Skutočne úžasné. Ako keby som si sama nevedela pripraviť na voľné dni nejaký program. Ale čo už, za chyby sa platí a tu to platí dvojnásobne.

Idem si urobiť zemiakovú kašu a mleté mäso...

Eoin Colfer - Artemis Fowl

30. ledna 2011 v 23:56 | Nerya |  Čítala som...
dfsg
Posledná z radu Artemis (dúfam, že len zatiaľ posledná a že sa ešte
nejakej dožijem). Myslím, že môžem povedať, že to bola zatiaľ asi jedna z najlepších častí. Neustále sa tam niečo dialo.

Pri čítaní som mala neskutočné nervy, pretože sa to jednak odohrávalo v rôznych časoch a jednak, keď sa už už zdalo, že sa niečo vydarilo, ukázalo sa, že je to v škutočnosti úplne inak. A keď som si už myslela, že sa to zamotať už viac nemôže zistila som, že je to len môj omyl, pretože sa to vždy zamotalo a ešte ako.

Znova sme sa stretli so starými známymi Humusom, Kopytom, Helou. Zabŕdli sme trochu do Artemisovho detstva a oživili Opal, ktorá im v minulosti už skrížila cestu a to nie veľmi príjemne. Takisto sa predvedie číslo jeden a Artemisov otec a jeho bratia dvojičky.

Spočiatku som tú knižku trochu odkladala, ale keď už som sa k nej dostala, nemohla som prestať čítať. Bola neskutočne napínavá. Miestami som si dokonca želala, aby to bol film a aby som mohla niektoré pasáže pretočiť a dostať sa rýchlejšie ku koncu a vedieť, čo sa napokon stane, a to čo sa dialo ma zakaždým úplne prevalcovalo.

Ukázalo sa, že mladší Artemis bol skutočne prefíkaný, dokonca niekoľkokrát svojimi schopnosťami prekvapil aj svoju staršiu verziu. Konečne sme sa mohli pozrieť na to, ako by to dopadlo nie medzi Artemisom a niekým, kto je rovnako inteligentný ako on, ale na to, ako to dopadlo medzi Artemisom a Artemisom. Až na ten rozdiel, že bol medzi nimi niekoľkoročný rozdiel.

Neverím, že by sa v tejto ságe dalo ešte niečo vymyslieť, ale pevne verím a dúfam, že sa predsa len podarí a ja sa budem môcť znovu začítať do Artemisovho ďalšieho dobrodružstva. Ale ak by sa to náhodou nepodarilo, tak začnem znovu od jednotky. Mimochodom v tejto časti sa znova objavuje na stránkach tajný kód, ktorý sa dá rozlúštiť.

Zhrnutie I

30. ledna 2011 v 23:31 | Nerya |  Diet Diary
dfg
Rozhodla som sa nepísať k takej trápnosti článok každý deň. Predsa len je to moc. Avšak jedna vec čo ma teší, že aj napriek tomu, že som sa pár dní totálne lemrila som to jedno!!! (pozor na vec, pre mňa je už aj to niečo) kilo nepribrala nazad, ale ostalo pekne tam kde by aj byť malo a to v pekle, alebo na bruchu niekoho iného, kto to potrebuje viac než ja. A aj tak by som to nestíhala, keďže sa nie každý deň dostanem k chuti niečo písať. (skôr k chuti poriadne sa najesť, tej by som mala odolať skôr, no ale čo už, treba pevnejšiu vôľu). Takže si to budem písať len tak... dokopy, aby som nezaťažovala... no a tak :D

Pondelok, 24.1.2010

Total +
Total -
Total negative
Total positive
07:00 Raňajky - jogurt
11:00 Desiata - jogurt
13:30 Obed - kapustová polievka, cestoviny s omáčkou
16:30 Olovrant - špagety
19:00 Večera- grilované kura
25 min Zumba
tie utajené Bebe keksy so Salkom,
ktoré mi podstrčila sestra
po pár dňoch totálnej neaktivity

+ liter džúsu a dva deci vody!! (iba)

Utorok, 25.1.2011

Total +
Total -
Total negative
Total positive
07:00 Raňajky - jogurt
11:00 Desiata - dva malé krajce čierneho chleba, dva plátky šunky, plátok syra, cottage cheese (namiesto masla)
13:30 Obed - kapustová polievka,kura, paradajka
16:30 Olovrant - pomaranč
19:00 Večera- paradajka s mozarellou a kura
40 min Zumba (ale to som už dychčala na konci)
10 min rotana
10 min švihadlo
veľké porcie alebo taký nesúlad... mala som vymeniť raňajky s olovrantom napr.
viac cvičenia (konečne)
+ liter Pu-Erh čaju
+ liter Roibosu

Streda, 26.1.2011

Total +
Total -
Total negative
Total positive
07:00 Raňajky - jogurt
11:00 Desiata - nič
13:30 Obed - polka pizze a kapustovo mrkvový šalát
16:30 Olovrant - šošovicová, mäso s kapustou a knedlou
19:00 Večera- jogurt
10 min Rotana
25 min Zumba
veľa, veľa!!!(jedla) + káva

+ liter Pu-Erh čaju
+ liter vody

Štvrtok, 27.1.2011

Total +
Total -
Total negative
Total positive
07:00 Raňajky - jogurt
11:00 Desiata - žemľa
13:30 Obed - nič
16:30 Olovrant - šošovicová, mäso s kapustou a knedlou
19:00 Večera- sladká buchta, trocha bagety
10 min Rotana
(doobedné pobehovanie po oddelení)
veľa, veľa!!!(jedla) + málo tekutín

+ liter Pu-Erh čaju

Piatok, 28.1.2011

Od piatku sa môj režim znova začal zvrhávať, pričom som žrala tak, až mi je hanba to tu napísať a priznať sa aj sama pred sebou. Jediné plus je pol litra čaju denne, čo je kurevsky málo, al ena začiatok prijateľné a takisto že sme sa včera prekonali a 40 minutiek poZumbovali (aj D so mnou z donútenia). Katastrofa. Aspoň že to jedno kilo neskočilo naspäť. A to druhé je také diskutabilné :D takže ho ešte nejdem brať záväzne.
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
schudnutePreč :)

21. 5. 2010 I.

29. ledna 2011 v 23:00 | Nerya |  History...
Ako inak môže škola ubehnúť v piatok, tak, že sa príšerne vlečie a ja posledné hodiny takmer odratávam na sekundy a neviem sa dočkať, kedy zo školy vypadnem a začnú sa dva dni voľna.
Víkend, je náš. Môj a môjho drahého. Sú to dni, kedy sme spolu a všetok čas venujeme jeden druhému. Predsa len, cez týždeň treba behať, učiť sa, upratovať, robiť také tie rôzne maličkosti. Kým ja umývam riad, on sedí a číta si. Kým on doma prihadzuje do pece ja sa hrejem v teple jeho periny a čakám kým skončí.
Všetko je cez týždeň také uponáhľané a nedostatok spánku spôsobuje väčšiu nervozitu. Víkendy sú iné. Dalo by sa povedať, že stereotyp z domu - upratovanie ostal, ale inak je každý niečím iným. Každý je niečím výnimočným, už len tým, že máme na seba čas, že môžme robiť čo chcem, spať koľko chceme, že sme k sebe akýsi milší ako cez týždeň. Že pozeráme filmy a vieme, že ak nechcem tak nebudeme musieť vyliezť z postele.
Internet a Facebook ostáva niekde v úzadí, minimálne sa mu venujeme, viac času venujeme rôznym iným veciam, na ktoré sme nemali čas. Keď škola skončí... víkendy nebudú... celé leto bude naše... :O) Ale teraz, hor sa ku starkej pomáhať a potom si snáď užijeme pár chvíľ osamote, bez rodiny...ak sa nám teda podarí zdrhnúť od toľkej roboty a pomáhania. Starkú pustili z nemocnice a treba pomáhať...a veľa..budeme síce spolu, no inak ako by sa nám žiadalo. Ale... nejako to zvládneme... nemôže sa stať, žeby víkend nevyšiel...

Kvapky krvi sfarbujú sneh dobiela

29. ledna 2011 v 17:00 | Nerya |  Napísala som...
Toľko sa toho udialo
za jeden krátky čas
a zmenilo sa toľko vecí
či som to chcela a či nie.

No však teraz som práve tu
vôkol mňa zasnežené hroby
uličky medzi nimi bez jedinej stopy
i tie moje už stihol prikryť sneh.

Stojím tu bez pohybu v mlčaní
podvedome upriem zrak
na jazvy na mojich rukách
jedinú a poslednú spomienku
na dni plné temnoty a trápenia
plné hlasov prichádzajúcich zvonka

Už nevládzem viac...
vyhrniem rukáv
okolo mňa úplné bezvetrie

Na sneh dopadne kvapka
taká malá a nádherná
zatiaľ len jedna, no za ňou sa derú ostatné
a za nimi, úplne nakoniec
i ja.

Vločky si ticho padajú
zakrývajú čo nemá byť vidieť
a znova menia to malé miesto
z hriešne červenej na nevinne bielu
mažú všetky stopy
a ukrývajú to, čo má ostať skryté.

Vločky snehu sfarbujú krv dobiela....

Equilibrium

28. ledna 2011 v 18:00 | Nerya |  Videla som...
equilibrium
Errol Partridge: Řekni mi, Prestone, jak dlouho ještě? Dokud nespálíme každý kousek?
John Preston: Zdroje jsou omezené. Nakonec je dostaneme všechny.

V krajine, ktorú riadi Otec sú jej obyvatelia vedení k tomu, že mať emócie je niečo zlé, niečo kvôli čomu vznikajú vojny, niečo zakázané. Preto bola vymyslená látka, ktorú si musia všetci obyvatelia povinne pichať, aby tak zabránili emóciám. Jednu skupinu ľudí tak tvoria tí, ktorí poslúchajú a tí, ktorí sa snažia uniknúť a neberú svoje dávky.

Errol Partridge: Řekni mi, Prestone, jak dlouho ještě? Dokud nespálíme každý kousek?
John Preston: Zdroje jsou omezené. Nakonec je dostaneme všechny.

Na bratie dávok a na odpadlíkov pravidelne dozerajú strážcovia. Hneď v úvode vidíme dvojicu strážcov, ako sa vybrali na prieskum do ríše odpadlíkov, kde našli pár ľudí, ktorí sa tam skrývali. Všetkých do jedného postrieľali a zabavili množstvo predmetov. Medzi všetkým aj jednu knihu, ktorú si nechal jeden z nich.

Clerks

28. ledna 2011 v 9:00 | Nerya |  Videla som...
clerks
Začína to prebudením hlavnej postavy Danteho, ktorého šéf zavolá do roboty, on mu však odporuje, že má zápas, že do roboty prísť nemôže. Nakoniec ale na to pristúpi s tým, že ho na obed vystrieda.

Máme tak možnosť pozorovať jeden deň v jeho robote. Zákazníci prichádzajú a odchádzajú. Rôzni. Najviac ma ale zaujal ten pán, ktorý hľadal dokonalú sadu vajec. A takisto ten, ktorý tam išiel na záchod a tam aj umrel a našli ho až nakoniec, keď s ním mala sex Danteho frajerka, ktorá si ale myslela, že to bol on. Až napokon vysvitlo, že to bol len omyl a že v skutočnosti to bol ten starý pán.

Príbeh išiel pekne rad radom a do toho sa tam motal akýsi zamotaný príbeh ohľadom jeho frajerky, bývalej frajerky, jej budúceho manžela, mŕtvej spolužiačky, zápasu na streche a predávanie cigariet malým dievčatkám. Taktiež ma zaujalo, keď Dante sedel na zemi za pultom a na pulte nechal drobné s tým, nech si každý vydá sám. Dôvera, to teda hej.

NUDA! Videla som veľa filmov, veľa nudných filmov a teno patrí medzi tie s prívlastkom naj, nepochybne. Nevadilo mi, že sa celý odohrával len v tom obchode a vo videopožičovni vedľa a aj na to, že bol čiernobiely som si časom zvykla, ale predsa len to nie je moja šálka kávy a bola som rada, keď sa ten film skončil.

1. Prvá myšlienka

26. ledna 2011 v 21:27 | Nerya |  Poviedka - Dnes neprídem
poviedka
- Dnes teda rozhodne nie. Dnes nie je vôbec vhodný deň. Ani náhodou.- prevalila sa z boku na chrbát a pomaly natiahla ruky. Ako mačka, ktorá sa preťahuje. Najprv vystrieť ruky, potom nohy a potom sa natiahnuť celá. No ani táto minirozcvička ju dnes nijako neprebrala k životu. A pritom to dnes tak veľmi potrebovala. Chcela vstať plná života a energie, obliecť sa, naraňajkovať a potom prísť do práce plná elánu.

Nič z toho sa však v dôsledku uplynulých udalostí a nedostatku spánku nekonalo. Jediné po čom túžila, bolo ostať v posteli celý deň, alebo možno týždeň. Ostať zakrútená do periny a spať. Nič nevnímať a nicítiť. Poslať to všetko niekam  preč, do krajiny kde neexistuje bolesť. Celý deň sa zase bude vliecť, zákazníci ju budú štvať a vedúca na ňu bude zazerať spoza skiel svojich hrubých okuliarov a tváriť sa nesmierne pohoršene. Nenávidela to. Ten stereotyp ju pomaly hnal do šialenstva. - Dám výpoveď. Hneď dnes. Inak tam umriem pomalou a bolestivou smrťou od nudy.- Tento nápad sa vynoril v jej mysli tak nečakane ako sa priženie letná búrka. Z ničoho nič. Ju samu to zaskočilo, ale keď na to pomyslela akoby cítila, že je to dobrý nápad. Že je to jediná cesta, ktorá ju môže zachrániť pred týmto stereotypným životom. Posledná slamka, ktorá jej dávala nádej.

Z premýšľania je vytrhol on, jeho telo, dnes už o pár kíl ťažšie a zjavne menej príťažlivé ako kedysi sa prevrátilo na druhý bok, utierajúc si pritom slinu. - Ako dlho ešte? Povedz mi...- Nevedela prečo je ešte s ním, nevedela prečo sa každé ráno budí vedľa neho, prečo ešte neutiekla a nezačala hľadať svoje šťastie inde. - Bola by som bez Teba šťastnejšia...viem to. Aj ty to vieš však?- automaticky ho pohladila po tvári a zakryla ho perinou, predsa len jej nebol úplne ľahostajný. Ona to vedela práve podľa týchto bežných vecí, ktoré deň  čo deň stereotypne vykonávala. Predsa len, keď mali dobrú náladu bolo im spolu dobre. Asi s málokým by zažila tak veľa dobrého i zlého.

-Tento strach ma raz privedie do šialenstva- pretrela si oči a šuchtavým krokom sa pobrala do kúpeľne umyť si zuby a spraviť zo seba slušne vyzerajúceho človeka. - Prečo? Prečo sa tak bojím. Toľko krát som mala šancu to všetko zmeniť a namiesto toho som stále tam, kde som bola. Zamotávam sa do toho stále viac a viac. Dokedy ešte?- Z úvah ju vytrhlo jeho zachrápanie, privrela dvere a znova sa zahľadela na seba do zrkadla. Videla tam však len to isté čo doteraz, načerveno odfarbené vlasy, ktorých korienky už potrebovali nevyhnutne nafarbiť. Pehy okolo nosa, ktorý vyzeral akoby na tú tvár vôbec nepatril. Stále rozospaté zelené oči a malé ústa. Nič výnimočné.

Sama sebe si niekedy pripadala ako bojazlivý zajko, ktorý sa bojí odísť od mamy, pretože pri nej cíti istotu a vie, že ho tam čaká pekná budúcnosť, ak sa len bude z časti podriaďovať jej potrebám. Presne tak si pripadala, nechcela meniť svoj život, pretože sa bála..- Alebo som len príliš pohodlná?-.

Utorok - 25. 1. 2011 *Facebook*

25. ledna 2011 v 20:16 | Nerya |  Raz ma napadlo...

Našla som toto video - na Facebooku, ako inak by sa to dalo čakať v dnešnej premodernizovanej dobe, kedy namiesto toho, aby som sa poobliekala a skočila za svojou spolužiačkou, ktorá býva o tri bytovky ďalej, radšej sadnem za notebook a prihlásim sa na FB, aby som jej napísala. Viem, že to nie je bohviečo. Viem, že do určitej miery je FB nedobrý. Hlavne pre tých, ktorí si to ani neuvedomujú a pritom sú ním "postihnutí" najviac.

kjkl
Kedysi som aj ja strávila na FB neskutočne veľa času a keď som tam nebola mala som doslova abstinenčné príznaky. Akoby som sa bála, že kým tam nie som všetko mi unikne. FB nás odtiahol od pokecu aby nás nakazil svojími bacilmy a teraz sa tíško teší z toho, že sa mu to podarilo. No radosť žiť, nemyslíte? Hlavne keď o Vás zrazu každý vie všetko, keď všetko čo napíšete alebo zmeníte na svojom stave komentuje milión pätsto ľudí a vy neviete ktorému skôr na jeho reakciu odpísať.

Dnes mám FB len na to, aby som sa kontaktovala s ľudmi, ktorých mám ako tak rada, aby som zistila, čo sa máme učiť do školy, písala si s D a hlavne s otcom, ktorý je v Belgicku a toto je ako tak možná cesta ku komunikácii. A Country Story, toto hrám každý deň a priznávam že mám teraz obdobie kedy na tom trochu závisláčim, ale ináč... sa to dá prežiť aj bez neho.

Keď tam nie som, nechýba mi. Keď tam som, iba čo sa dozvedám kopu zbytočných informácií namiesto toho, aby som si napríklad čítala knihu. Ako ste na tom vy a Facebook?

P.S: Ale to video si pozrite...taký je pekný až sa človeku chce hneď kliknúť na "Zrušiť profil" (teda aspoň mne)

Samovražda /A kto nie?/

25. ledna 2011 v 11:06 | Nerya |  Téma týždňa
Myslím, že na svete je tento pojdem už tak rozšírený, že minimálne každý druhý človek sa už nad ňou zamyslel. Či už len z tej teoretickej stránky, alebo z tej...opačnej. Už nie je pochybností, že na svete je priveľa zla. Tak ako sa toto šíri po svete, tak isto sa zvyšuje množstvo samovrážd. Mne sa s týmto slovom spája pesnička od Good Charlotte - Hold on.

Aj napriek všetkému utrpeniu dnes pácha samovraždy čoraz viac mladých ľudí. Pri niektorých prípadoch by ma však zaujímalo, prečo. Pretože verím, že sú aj také "deti", ktoré to spravia len preto, aby si niečo dokázali, alebo sa o to len pokúsia. Možno snaha stať sa zaujímavejším pre svojich priateľov, ktovie.

Klamala by som keby som povedala, že som sa nad tým nezamýšľala, a koľkokrát. Takmer vždy, keď sa mi život zdal už tak neúnosný, že som si radšej priala zomrieť, ako prežívať všetku tú bolesť. Ale.. nakoniec som nikdy nemala toľko sily a guráže aby som to skutočne urobila. Len som premýšľala. Dnes, keď som so sebou a svojimi bolesťami ako tak zmierená som došla k poznaniu, že sa mám na to priveľmi rada. Pretože zakaždým si vymýšľam niečo, čo by ma nebolelo.

Nebudem tu šíriť osvetové reči, že samovražda nie je riešenie. Lebo každý normálny človek vie, že nie je a tí ktorí to nevedia, bohužiaľ...

Pondelok - 24. 1. 2011 alebo O jedenásť mesiacov sú tu Vianoce

24. ledna 2011 v 23:04 | Nerya |  Deň za dňom...
holiday
Preboha, ako ten čas letí. Ako by to bolo len včera, keď sme oslavovali Vianoce, zdobili stromček. O tejto hodine som tak pred mesiacom mala už za sebou večeru i rozbaľovanie darčekov. Čarovné. Dnes sedím na tej istej pohovke avšak oblečená menej slávnostne. Takisto však hľadím do notebooku a rozmýšľam, či si neísť ľahnúť.

Dnes sme v škole presvedčili profesorku, hádam prvý krát v dejinách, aby sme mali hodinu cez obednú prestávku (nikdy to nerobí, pretože pre ňu je obed životne dôležitý) a tým pádom sme skončili o hodinu skôr. Tak som len utekala domov a hopla na Zumbu tak na polhodinu no a potom šup variť obec, alebo aspoň niečo čo by sa na obed podobalo a potom stráviť popoludnie s D.

Po tom čo sme sa včera nepekne povadili sme si ten dnešok vedeli patrične vážiť. Podarilo sa nám nepovadiť sa a rozlúčiť sa v mieri, pretože to sa takisto nestáva často. (neviem prečo asi sme vždy deprimovaní tým, že sa máme rozlúčiť, že v snahe zabrániť ľútosti sa dovadíme a radšej sa budeme vadiť ako by sme mali za sebou plakať.)

Potom som si vzala tabletku od bolesti toho prekliateho zubu a od únavy a bolesti zaspala pri rozpísanej správe na ICQ s D a pri Zumbe, ktorú som si pustila aby som vedela, čo ma čaká. A tak som namiesto toho, aby som robila prezentáciu na SOC (ktorú som už mimochodom kompletnú odovzdala) a učila sa, som pekne až do desiatej spala.

A keď som sa hneď potom chystala znovu do postele môj plán mi prekazili Kosti (ktoré sú čím ďalej tým viac vtipnejšie) a teraz som si pustila ešte aj Pokrvných bratov, ktorý som konečne našla v originálnom jazyku!!!A že som sa veru nahľadala riadne, kým sa mi to podarilo nájsť. Pretože nemám šajnu, prečo to na slovenských warez fórach bolo vždy len nadabované. No otras. Takže teraz si to celá vo vytržení idem aspoň trochu pustiť.

Zajtra bude (dúfam) super deň. V škole je porada a tak sa učíme len do pol dvanástej. No radosť žiť :) a potom už len pár dní a je vysvedčenie a polročné prázdniny a potom jarné. No radosť žiť.

Kvapka

22. ledna 2011 v 17:00 | Nerya |  Napísala som...
Prší...
malé dažďové kvapky mi pomaly stekajú po tvári. Rozmýšľam aké by to bolo... na jeden deň byť malou kvapkou. Padala by som a pozerala na svet pod sebou, jediným trápením by pre mňa bolo to, čo sa stane po dopade na tú chladnú zem, ktorá sa z minúty na minútu približuje. Dopadnem do mláky, rieky, mora niekde kde svieti krásne slnko a budem plávať s miliónmi kvapiek? Alebo sa roztrieštim na chladnom chodníku niekde uprostred tmavej ulice a už nikdy viac nezažijem ten pocit bytia?
Nie som však kvapka... môžem sa rozhodnúť. Rozhodnúť, či sa vrátim z miesta kde stojím a zaradím sa medzi milióny ľudí, ktorí žijú...alebo...alebo si vyberiem druhú možnosť. Tá prvá bude ľahšia pre spoločnosť, tá druhá pre mňa. Pre spoločnosť by tá druhá znamenala moju zbabelosť, zbabelosť pred životom.
Nikdy nepochopia, prečo som si vybrala druhú možnosť, možnosť vedomia, že sa rovnako ako malá kvapka vody roztrieštim na skalách podo mnou.
Nechápu a nikdy nepochopia môj čin...

Pulp Fiction

21. ledna 2011 v 19:00 | Nerya |  Videla som...
pulp fiction
Jules Winnfield: Víš, jak říkaj ve Francii čtvrtlibráku se sýrem?
Brett: Ne.
Jules Winnfield: Řekni, Vincente.
Vincent Vega: Royal Sýr.
Jules Winnfield: Royal Sýr... Víš, proč tomu tak říkaj?
Brett: Asi... Asi kvůli metrický soustavě...

Na prvý pohľad milá dvojica sedí v bare a rozprávajú sa o tom ako rýchlo zohnať peniaze a bez veľkej námahy. Tak sa rozhodnú vykradnúť aj bar v ktorom sedia. STRIH Vidíme Vincea a Julesa ako pekne v autíčku mieria bohviekam. O chvíľu sa dozvedáme že k mladíkom, ktorí oklamali ich šéfa. Chlapcov pozabíjajú a vezmú si kufrík so zlatými tehlami...

Chcela som tak ako pri všetkých filmoch opísať dej a potom niečo vlastné, ale akosi zisťujem, že je to priveľmi...také rozhádzané na to, aby sa to dalo napísať pekne po poriadku. Nedá. Niežeby som nemala nejaký prehľad v tom, ako idú jednotlivé scény za sebou, to nie. Práveže oceňujem, že vzhľadom na to, že dej nešiel chronologicky za sebou, na konci to všetko dávalo dokonalý zmysel.

Winston Wolfe: Pokud jsem dobře informován o situaci, máme tu auto plus tělo mínus hlava v garáži.

Streda - 19. 1. 2011 alebo Krátky príbeh o zube pokračuje

19. ledna 2011 v 23:59 | Nerya |  Deň za dňom...
sdfgsg
Ono to už vlastne nie je len jeden zub, ale je ich viac, čo ma neskutočne serie, keďže ma potom bolí polka hlavy vrátane spánkov a líca a neviem čoho ešte všetkého možného. Ale pekne po poriadku. Ráno som sa zobudila (okrem toho že som sa v noci budila na bolesť) a zistila som, že si cítim už len jeden zub, ktorý bolí a že presne ten ma bolí aj keď si naň len poklopem. No tak hurá radosť, hneď som písala otcovi, že pôjdeme teda k zubárovi poobede.

Naivne som si myslela, že mi to vydrží, ja tam prídem, povŕta a bude pokoj. Nie nie, to by som nebola ja. Cez deň ma zub prestal bolieť, a keď som prišla k zubárovi už ma nebolelo nič...teda skoro. Klopal, búchal, nič. Tak mi nakoniec nič nerobil, len mi kázal prísť v sobotu doobedu, že mi spraví RTG a potom sa uvidí. Čiže to už vidím. Nevadí mi, že budem trpieť až do soboty. Vadí mi, že sa až do soboty budem znova báť a revať od strachu a nerváčiť. To jediné mi vadí.

Pretože, ja viem, že to nakoniec bude tá 27 a on mi ju nakoniec vytrhne a to ja nervovo neprežijem a zrútim sa mu tam v kresle. Alebo ešte horšie 28 lebo je totálne maličká a neviem ako by ju chytil tymi kliešťami. Alebo mi nemusí zabrať anestéza, alebo čo keď si vezme zlé kliešte a zlomí sa mu a potom to bude musieť vyberať na viackrát. Alebo mi anestéza prestane pôsobiť, alebo mi ju vôbec nedá!! Mám vymyslených niekoľko katastrofických scenárov, ktoré sa môžu odohrať a každý z nich spôsobí, že nebudem spať ďalšie tri noci, akoby mi nestačilo, že si nemôžem dať tabletku (musím odsledovať tú bolesť) a to musím ráno vstať na prax.

Ináč ešte nemám urobené poznámky, nemám ožehlenú uniformu a na SOC som toho dnes znova napísala len málo, aj to vďaka bolesti netuším, či to vôbec dáva zmysel, pretože mama keď to videla, len mávla rukou, že sa na to pozrie cez víkend. No tak ďakujem pekne. Učiteľke to zajtra odovzdám, že nech sa sama trepe do školy, že ja musím k zubárovi (nemusím, ale to ona nevie), že nech ma láskavo neserie, lebo mňa bolia zuby.

Ináč sú to posledné dni na Doliečku a potom ideme na gynekologicko-pôrodnícke. Hádam to tam bude lepšie a aspoň si na 3 týždne oddýchneme od tej protivy a nebudeme musieť neustále znášať jej výkyvy nálad, ktoré nás všetkých na praxi privádzajú do šialenstva, zúfalstva a zúrivosti. Len nech má zajtra dobrú náladu, lebo inak ma porazí. Dobre...idem spať, lebo ináč zajtra nevstanem a to by bola katastrofa. I keď najradšej by som tam naozaj nešla a spala doma s bolesťou.

Ale ja prídem domov a budem spať a spať a nič iné. Tak!

Deň tretí

19. ledna 2011 v 22:34 | Nerya |  Diet Diary
ble
Včera som to posrala tou kašou večer a odvtedy to ide dolu vodou. Dneska doobeda nič, keďže som šla k zubárovi a tak som sa bála, že by som nezjedla ani hryz a potom zase obed a zase kaša a keď som stúpila na váhu tak som skoro odpadla. Ani som dnes necvičila. Ani nemám chuť, totálne že nie, kvôli tým zubom. Čo sa dá robiť. Len vydržať.

Hanbím sa za seba, že tak málo zdržím. Ale zajtra si aspoň doobedu dám tabletku a začnem pekne raňajkami a tak ďalej. Teraz sa taká plná cítim po tom všetkom čo som požrala, že fakt oceňujem tie tri dni, kedy som sa celkom aj snažila.

Total +
07:00 Raňajky - nič
10:00 Desiata - nič
14:30 Obed - brokolicová polievka, mäso a zemiaky
15:00 Olovrant - cesnakové taštičky
19:00 Večera - kaša s fašírkou

Total positive
liter čaju Pu-Erh

Total negative
neskorá večera

Total -
nič

KG this week (every monday)
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
schudnutePreč :)

Keď tak na to pozerám je to skutočne hrôza. No nič zajtra už nabehnem znova na "starý" nový režim a budem menej žrať a pravidelnejšie a hurá na Zumbu.. vidím to na ibalgin, aby som to zvládla, inak sa mi to veru nepodarí.

Deň druhý

18. ledna 2011 v 21:46 | Nerya |  Diet Diary
bad day
Fúha, tak dnes som začala celkom pekne, aj raňajky som stihla, čo sa mi inokedy nechce. A bohužiaľ aj napriek neskutočnej bolesti zubu mi jesť chutí. Trochu som sa neustriehla s večerou, keďže mamka zahlásila že urobí zemiakovú kašu (po ktorej idem ako pes po údenom) a ja som sa rozhodla vzhľadom na zub si na ňu predsa len počkať. Čo sa dá robiť, budem to musieť dohnať zajtra. Veď času dosť.

To ten zub mi všetky plány akosi kazí. Aj nervy hlavne. Budem najradšej, keď už prestane.

Total +
07:00 Raňajky - Jogurt, banán
10:00 Desiata -Kúsok čierneho chleba a syrokrém
12:30 Obed - Krajec čierneho chleba, syrokrém, banán
15:00 Olovrant - Čierny chlieb so salámou, paradajky
20:00 Večera -kyslá polievka, kaša s fašírkou !!!!!!

Total positive
pol litra čaju Pu-Erh

Total negative
neskorá večera

Total -
Prsia 30x
Prsia 8x3

KG this week (every monday)
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
schudnutePreč :)

Zajtra znova zumba, teším sa neskutočne. A ešte si ustrážiť tú večeru a bude fajn. A viac vody...

Deň prvý

17. ledna 2011 v 22:23 | Nerya |  Diet Diary
hi
Prečo? Neviem, možno aby som získala viac kontroly...Ktovie. Mám však pocit, že keď si to čo zjem, napíšem niekam do slovníčka, aj to tam ostane a nikto sa to nedozvie (nie že by to bolo niečo chválihodné). Ale keď to takto uvidím ja a ostatní, tak si snáď vstúpim do svedomia a predsa len, aj nad tým čo človek zverejní sa najprv zamyslí. Tak ...asi toľko k vysvetleniu.

Dnes po pár dňoch, ktoré boli akože začiatkami som si to žranie ako tak ustrážila, i keď priznávam, že to predsa len mohlo byť lepšie. Ale ani Rím nepostavili za deň a tak aj ja viem, že na to treba čas a hlavne všetko možné, čo mne chýba, ale teraz to snáď niekde zo seba vykopem na svetlo sveta a nakoniec uvidím svoj výsledok. Snáď. A nebojte sa, žeby sa to zmenilo na pro-ana blog alebo niečo podobné. Ja som normálny tučný človek :D

Total +
07:00 Raňajky - Jogurt, banán
10:00 Desiata - Malé jablko
12:30 Obed - Jogurt, banán
15:00 Olovrant - Kuracia polievka, mäso s cestovinou
18:00 Večera - dva rožky so syrokrémom

Total positive
pol litra vody, pol litra zeleného čaju

Total negative
kakao

Total -
Rotana 5 min
Zumba 40 min

KG this week (every monday)
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
kilo
schudnutePreč :)

Treba to napraviť, nepochybne, ale osobne myslím, že to speje len k lepšiemu. Tú Zumbu musím postupne, keďže akosi nezvládam stále niektoré kroky, tak si opakujem ešte tie základné. Zatiaľ som na Basic DVD, čiže len tom úvodom, ale na to aby som sa zapotila a zadychčala to mne tučniakovi dokonale stačí. Aspoň na začiatok.

Pondelok - 17. 1. 2011 alebo Krátky príbeh o zube a strachu

17. ledna 2011 v 21:34 | Nerya |  Deň za dňom...
dentist
Och bože, dnes v škole to vyzeralo spočiatku neskutočne otrasne, ale napokon sa to tam akosi dalo prežiť. Opravila som si jednu známku, zvyšné sa uvidia v nasledujúcich dvoch dňoch. Keby som však dneska nedostala do seba ibalgin - ks 2, neviem ako by som to prežila, keďže ma neskutočne bolí zub. Najhoršie na tom je, že ani neviem poriadne ktorý.

Všetci ma posielali k zubárovi a ja už vydesená, lebo som si myslela, že to je ten čo minule, že mi ho vytrhnú som robila paniku a poobede, keď prišiel D aj som si porevala od strachu. No neskutočne som sa bála toho trhania, alebo čohokoľvek neznámeho čo ma možno čakalo. Nejako som sa však nakoniec dokopala k tomu, aby som šla na pohotovosť a tak som naložila otecka, kartičku a seba a šup ho.

Nečakala som ani veľmi dlho, čo sa nestáva často v našich svetových končinách. A keď som si tam sadla, povedala som, že ma bolí zub. Keď som jej nevedela presne povedať ktorý, tak vzala tie svoje nástroje a klepkala, búchala, ťahala a bolesť nikde. Tak neviem, ani ona nevedela. Povedala, že to mám zrejme prievan a že si to mám nahrievať.

Amen tma! Aká som ja bola šťastná. Pretože som sa naivne akosi upokojila s predstavou prievanu. Keď tu však teraz sedím a zisťujem, že mi už nezabral Valetol ani druhý ibalgin a bolesť sa pomaly stáva neskutočne neznesiteľnou, mám pocit, že to nebude len prievan a že predsa len toho zubára v stredu navštívim. Čiže ma znova čaká to čakanie, neistota a strach, neskutočný strach, ktorý mám, keď neviem, či mi bude robiť.

Dalo by sa povedať, že mám strach z bolesti, ale nemyslím, že je to úplne tak, pretože mne nevadí že ma bolí čokoľvek, kým som doma alebo skoro hocikde. Už by mi to ale vadilo, keby som sedela v tom zubárskom kresle a on by mi vŕtal a mňa by to bolelo a ja by som nemohla odísť, ani nič robiť len tam trpieť. Toho sa desím. Desím sa toho trhania, nie preto, že keď prestane pôsobiť anestéza, že to bude bolieť. Bojím sa toho výkonu.

Vidím to na niekoľko nočných môr...

Nedeľa - 16. 1. 2011 alebo Joj!

16. ledna 2011 v 22:25 | Nerya |  Deň za dňom...
fat
Tri dni nám ostávajú na to, aby sme si opravili známky. Otrasné. A ja by som prvýkrát dnes klamala, keby som povedala, že som sa do toho ani nepozrela. Lebo som sa pozrela, aj dlhšie. Včera aj dnes. I keď tie ťažšie veci (kde patrí aj trojriadkový vzorec na chémiu) som proste vynechala, lebo na to nemám mozog. Ale zato som si prečítala ZKC všetkých 78 strán a to dvakrát, napísala a prečítala chémiu, AZD...to sa budem modliť a to je asi tak všetko čo mi zajtra hrozí. No možno ešte občianska, ale to mi je šumafuk, keďže to nie je ani zďaleka maturitný predmet.

V sobotu prišiel otec. Po troch týždňoch, viem to tak presne preto, lebo na štedrý deň som dávala rásť do pohára krištáľ na skalu a teraz som ho vytiahla. Teda nepodarilo sa mi ho vytiahnuť, keďže to by som ho musela poriadne poobíjať. Nevadí, umyla som pohárik a nechala ho dnu, nech je tam a cíti sa trápne, keďže sa nedal vybrať. To že je otec doma ale znamená viac neporiadku, viac nervov, ktoré bude mať moja matka a to, že bude šoféra robiť on a nie ja. A že mi kúpil Rotanu, konečne, aspoň som ušetrila svoje peniaze.

Ináč ako, odkedy som zahájila chudnutie dala som dolu KILO!! Ako bacha na vec, pre mňa je aj to životne dôležité a je to neskutočná motivácia. Asi taká ako 4 DVD Zumby a švihadlo a činky a tá Rotana. Beda ak to nepôjde do leta ...alebo stačí do stužkovej dolu. Pretože inak tam hádam ani nepôjdem (ale nie, to by som si neurobila). Jediné čoho sa bojím, že príde obdobie, kedy sa na to vykašlem nie preto, že by som to nezvládala, ale preto, že budem schopná sa uspokojiť s tým brušiskom, ktoré mám. Lebo to ja zvyknem sa takto zmieriť sem tam sama so sebou.

A hľa! Dokončujem SOČku, horkoťažko a krvopotne, ale už len zajtra sa tomu povenujem, niečo povymýšľam a hádam by aj mohla byť hotová ak si k tomu skutočne sadnem. Ak nie, tak ju dokončím v utorok, pretože v stredu ju už musím priniesť do školy. A tým pádom končím. Viac to písať nebudem. Iba čo mám nervy a čo ma to oberá o čas. A to môžem kašľať, nech si nájdu niekoho nového.

Ináč som sa pýtala učiteľky, prečo nás rovno neposunú na krajské kolo a ona povedala, že možno tie práce nebudú až také dobré. Silno pochybujem. Aj keby dobré neboli, určite nás posunú, pretože budú chcieť, aby sa zapojila aj naša škola..trápne. A ja budem kvôli tomu trpieť. Ale dobre mi tak, keď som sprostá a neviem povedať nie. Tak mi treba. Aj to, že si teraz nejdem ľahnúť. Ale mne sa aj tak nikdy v Nedeľu nedá spať. Pozrem si Romper Stomper a až potom pouvažujem nad spánkom. Asi tak...

Nie!

15. ledna 2011 v 17:00 | Nerya |  Napísala som...
Nie! Vykríkla a stále utekala. Bola tmavá noc a mesiac v splne jej ako tak osvetľoval cestu v tmavom lese. Naokolo nebolo ani živej duše, ktorá by jej prišla na pomoc, alebo aspoň začula jej krik. Bola to situácia taká beznádejná, že aj ona sama si to uvedomovala, ale nejaká záhadná sila jej bránila zastať a poddať sa.

Nútila ju utekať a hľadať útočište aj napriek tomu, že už bola na pokraji svojich síl a nohy, ruky a tvár mala doškriabané od konárov stromov. Ani netušila, ako dlho už takto utekala, vedela len, že sa zotmelo a kedysi prívetivý les, v ktorom strávila najkrajšie chvíle svojho doterajšieho života sa jej v okamihu pred očami zmenil na miesto plné hrôzy a strachu z ktorého sa chcela čo najskôr dostať.

Sem tam sa obzrela aby zistila, či sa približuje. Nevidela nikoho a nič, no stále za sebou počula praskot konárov a šuchot suchého lístia, ktorý sa čoraz viac približoval.
Bol čoraz bližšie, tak blízko, že na krku cítila jeho teplý dych. Nemohla utiecť, nedokázala to. Bola vyčerpaná od dlhého behu a vedela, že by ju raz aj tak dohonil a keby nie teraz, našiel by si ju inokedy.

Nemala najmenšiu šancu, iba sa poddať. Prišlo jej to zbabelé a zúfalé, ale inak sa nedalo. Zavrela oči a nadýchla sa. Zrazu pocítila príšernú bolesť, otvorila oči a posledné čo videla bola krv stekajúca po jej nohách. Zavrela oči a nadýchla sa...naposledy.

Experiment

14. ledna 2011 v 19:00 | Nerya |  Videla som...
experiment
Travis pracuje v domove dôchodcov. Odtiaľ ho však nečakane vyhodia a on ostáva bez práce a tým pádom aj bez peňazí. O pár dní neskôr spoznáva na protestnom pochode sympatické dievča, s ktorým sa dá dokopy. Takže už nie je sám. Už len nájsť nejaký zdroj peňazí.

Ponuka sa objavuje nečakane v novinách v podobe inzerátu z jedného výskumného inštitútu, ktorý hľadá adeptov na výskumný experiment v uzavretých priestoroch, ďaleko od ľudí. Vybraní adepti sú po vstupnom konkurze odvezení do nových priestorov, kde každý dostane svoju úlohu. Tak sa niekoľkí muži ocitajú v úlohe väzenských dozorcov a zvyšní v úlohe väzňov.

Dozorci sú najprv oboznámení s podmienkami. Majú dodržiavať pravidlá, no takisto majú dbať na to, aby určite pravidlá dodržiavali aj väzni. Či už nehovoriť pokým ich niekto nevyzve, alebo dojesť všetko, čo im bolo naložené na tanier. Pokiaľ väzni odporujú, musia zakročiť, nesmú však použiť žiadne násilie. Ak hocijaký incident nevyriešia alebo pri jeho riešení použijú násilie, rozsvieti sa červené svetlo, celý experiment bude ukončený a nikto z nich nedostane zaplatené.

Štvrtok - 13. 1. 2011 alebo Stane sa..

13. ledna 2011 v 20:14 | Nerya |  Deň za dňom...
lk
Nespala som poriadne. Možno aj to bolo na vine tomu, že som dnes na praxi bola ako vyrcnutý rezanec. Niežeby sa mi nejako veľmi nechcelo. Vlastne, zčasti sa mi nechcelo. A na druhej strane, aj to do čoho som sa pustila mi akosi nešlo, neviem prečo. Jediné čo sa mi podarilo konečne správne, bez toho aby učiteľka mala kopu rečí bol ober GP, ktorý som konečne aj dobre pichla, aj nasala. Chvalabohu.

Ináč ani nebolo veľmi čo robiť. Ráno sme nikoho nemuseli umývať, keďže si to tam všetko porobili sami. Hneď nám bolo veselšie, predsa len umývanie nám ráno zaberie aj hodinu (predsa len ešte začíname) ale aj tak sme potom mali len času nazvyš. Tak sme sa radšej zašili na prázdnu izbu a tŕpli vždy, keď niekto otvoril dvere, aby nevošiel a nenašiel nás tám. Zajtra nás však to ranné umývanie nemynie. Ešte že mám pacientku ako tak sebestačnú, čiže buďto sprcha, alebo jej pri umývaní na posteli pomôžem.

Potom nám ostanú ešte FF, raňajky, lieky, dezinfekcia pomôcok, prípadne nejaké odbery, injekcie, prestávka a potom to už našťastie ide rýchlo, preberieme tému, pobeháme po izbách, porozprávame sa s tymi našimi slniečkami, dáme obed, pokŕmime a hor sa domov. Po tej prestávke to tak akosi rýchlejšie vždy ubieha. A to je len dobre. Aj keď máme čo robiť je dobre. Akosi sme zistili, že je ľahšie celý deň mať niečo na práci, ako si len hľadať niečo na robotu alebo miesto na skrytie. Verte mi, to je oveľa namáhavejšie.

Mimochodom, učiteľka v škole mi nechce dať jednotku (vychádza mi čistá) a to len preto, lebo som podľa nej tajomná. No úžasné. Tak sa budem musieť ešte učiť, aby som si nepohoršila, keď už to vyzerá tak nádejne. Ináč, je celkom nezvyklé, že sa nielenže učíme len tri dni do týždňa (dva sme na praxi) a do konca mája, pretože celý jún máme tiež prax. Čiže už to vidím tie stresy s naháňaním známok, pričom viac budú stresovať učitelia ako to poznám. A potom to vstávanie, porazí ma. Ale nejako to zvládneme.

TO najlepšie na záver, konečne sme zistili, že moja kamoška od detstva, ktorá bohužiaľ dostala rakovinu zrovna v maturitnom ročníku, už (myslím, že aj vďaka svojmu prístupu, ktorý bol neskutočne vysoko pozitívny) porazila 70% svojej choroby. Čiže už len pár krát do nemocnice a malo by sa to všetko urovnať. Niečo neskutočné...neskutočne úžasné.

Utorok - 11. 1. 2011 alebo Krátky výlev nepozitívnych citov

11. ledna 2011 v 20:00 | Nerya |  Deň za dňom...
sdfsf
Robí zo mňa žiarlivú kravu. Akoby som ja mohla za to, že ho podozrievam už len keď sa mi zdá, že myslí na inú. Samozrejme, ja som na vine všetkého, ale on svoju chybu ani náhodou neprizná. Keby mi to neurobil a dvakrát aj po všetkých mojích "rečiach" a varovaniach, tak by bolo všetko v poriadku. Ale on nie, nedá si povedať. A tak keď ja znova začuchám nejakú štetku, on sa len zasmeje, že som šibnutá, alebo v horšom prípade sa naserie, že už má toho plné zuby. Ani náhodou si nedá povedať.

Tak to ďakujem pekne. Jediné čo chcem je ako tak ešte ochrániť to čo medzi nami ostalo a čo tak vznešene nazývame vzťahom. Ale on si nedá povedať, zrejme nie je stavaný na to, aby mal niekedy dlhodobejšiu frajerku. Jemu by sa hodil skôr hárem. Píšem to sem a viem, že to možno oľutujem, ale teraz to tak cítim. Mám pocit, že všetko čo poviem berie na ľahkú váhu, že moje varovania sú pre neho len dobrým vtipom a moje podozrenia len paranoidnými predstavami šialenca.

Už nevládzem, nevládzem takto ďalej. Každú chvíľu sa obzerať a tŕpnuť, kedy sa zase niečo stane, kedy budem musieť zase vstávať z toho pomyselného dna a dávať sa do poriadku. Ja som takisto len človek, i keď po tom všetkom mám pocit, že už nie som ani to, že som len nejaká napodobenina toho, čím som kedysi bývala, že už fungujem len tak akosi mechanicky, deň za dňom, len aby bolo.

Chcem viac, viac ako pár krát za deň vysloviť a počuť "Ľúbim Ťa" chcem to aj cítiť a nielen z mojej strany. Kedysi som to na ňom videla, mal to v očiach. Skutočne, tú malinkú iskričku, ktorá mi dávala najavo, že to má zmysel a že je to úžasné. Od predminulého leta som ju však stratila. Už tam nie je. Možno na mňa sem tam blikne, ale akoby sa mi pomaly strácala a nechcela sa nikdy vrátiť. Akoby som tam už nevidela lásku, ale len výsmech a obrovský pocit nadradenosti. Niekedy si už fakt myslím, že je lepšie držať hubu a krok...

Príbeh jednej "kešky"

11. ledna 2011 v 15:00 | Nerya |  Raz za čas vezmem do ruky foťák...
D1
B1
Jedného celkom pekného jesenného dňa sme zablúdili hľadať aj sem. Nič sme nakoniec nenašli, ale ja som aspoň urobila pár fotiek. :)

Pondelok - 10. 1. 2010 *Ona*

10. ledna 2011 v 22:30 | Nerya |  Raz ma napadlo...
Dnes som ju videla po dlhej dobe, i keď sme si písali až dnes ma znova očarila. Tá úcta a obdiv, ktorý som pociťovala vždy pri pohľade na ňu sa dnes vrátili v plnej sile schopnej zhodiť ma na zem a kľaknúť na kolená pred ňou.

Je taká svoja. Inak by som ju popísať nevedela. Niekedy sú chvíle, kedy by som chcela byť ako ona, mať jej talent, jej zmysel pre humor, jej odhodlanie, jej pohľad na svet. Inokedy by som zase dala všetko len za to, že som v jej spoločnosti i keď je pravda, že si väčšinou pripadám že o nej neviem vôbec nič. Páčia sa nám podobné knihy. Nemám však ani šajnu, akú hudbu počúva, čo robí vo voľnom čase...

Jediné čo viem, že sa mi páči. Celá aj so svojím spôsobom života. Sú chvíle, kedy by som najradšej všetko nechala tak a odletela po maturite s ňou do tej Austrálie a žila tam s kengurami a koalami, niekde ďaleko od civilizácie, alebo priamo v centre, ale s ňou, len aby som mohla nasávať jej energiu a entuziazmus. Učiť sa od nej...

Tak nie že by som bola nejaká posadnutá stíhačka, len proste...proste...ma očarila. Proste, keď nájdete niekoho, koho máte radi a neskutočne obdivujete...

Film Harry Potter a tajomná komnata

10. ledna 2011 v 14:00 | Nerya
dsf
oj
fi

(Dursleyovi se chystají na příchod Masonových.)
Vernon Dursley:Tak si to celé ešte zopakujme. Petúnia, keď prídu Masonovci, ty budeš...
Petunie Dursleyová: V obývačke, aby som ich u nás privítala.
Vernon Dursley: Výborne. Dudley?
Dudley Dursley: Ja budem čakať a otvárať im dvere.
Vernon Dursley: Výborne.
(Všetci Dursleyovci sa pozrú na Harryho.)
Vernon Dursley: A ty?
Harry Potter: Vo svojej izbe, potichu sa budem tváriť, že neexistujem.
Vernon Dursley: A dobre urobíš!

Nedeľa - 9. 1. 2011 alebo Prázdniny sa končia

9. ledna 2011 v 12:00 | Nerya |  Deň za dňom...
dfh
Už zase, to typické stresovanie len čo sa prázdniny začnú chýliť ku koncu. Akoby to bolo len včera, keď sme odchádzali zo školy a vraveli si, že máme pred sebou ešte kopu času. Každý deň som potom už len všetko odkladala a odkladala. Teraz, keď mám pred sebou minimum času, zisťujem čo všetko som chcela urobiť a čo som nestihla. Niežeby som nemala pekné prázdniny, ale dajme tomu, že som si ich vedela predstaviť aj lepšie.

Nestihla som prečítať všetky knihy, ktoré som chcela, ale rozčítala som ich statočne, nestihla som poskladať ani jedny puzzle a už vôbec som nestihla pozrieť všetky filmy a seriály, ktoré som mala v pláne. Nič z toho. Jediné čo som bola celý čas s D, sem tam doma s rodinou. A hlavne som stihla doma jesť všetko, čo mi moja milá maminka dala pod nos a tak som pekných pár kíl pribrala, takže mi teraz už skutočne neostáva nič iné, ako sa už naozaj pustiť do chudnutia, ináč v lete nevyjdem z domu (nieže by som sa hanbila v plavkách, ale neprejdem cez dvere).

Jediné na čo som ako tak hrdá, že som sa včera večer konečne pustila do tej SOČky, na čo som sa chystala celé prázdniny, ale až včera som sa k tomu dokopala, ale lepšie nekôr ako nikdy. Takže aspoň taký malinký úspech. Čochvíľa tiež dočítam toho Artemisa, ktorý je celkom napínavý, takže najradšej by som len sedela a čítala, ale bohužial všetky možné veci mi to kazia.

Uaaa, ale najlepšia vec, ktorú som stihla bolo, že som konečne doťahala Sims3, i keď musím povedať, že to nie je bohviečo. Oproti dvojke sú ti simíci akýsi mrzkejší, ale tak čo narobím. Tak to hrávam podľa chuti. Keď mám chuť na niečo krajšie, tak si pustím dvojku a keď mám chuť robiť niečo ohľadom ich života tak trojku. Pekne som si to podelila, ale k trojke sa zase vrátim keď dosťahujem datadisky.

Začnem Zumbou! Ja rada tancujem... tak čo sa budem štvať. Teraz to akurát vidím v telke, že predávajú dvd, tak si to stihanem a hotovo. Nebudem platiť za to toľko penazí, taká šalená nie som. Ale ako niečo na začiatok to nie je zlý nápad..aspoň myslím. Len aby mi to vydržalo a aby to nesotalo len pri tom stiahnutí.

Tak dosť bolo stresov, to že zajtra začína škola ešte nie je horor, predsa len to nie je ani prvý raz, nejako to prežijem. Síce nás už čakajú hneď testy a písomky, ale nejako to zvládnem a budem sa učiť, aby som predsa len neskončila s horšími známkami ako som začala. Tak hor sa dokončiť polrok a znova ukážkovo študovať.

Tento výtvor nemá názov, ale predsa je na svete

8. ledna 2011 v 23:00 | Nerya |  Napísala som...
Pomaly, potichu sa zakráda, netušiac, že je tu niekto kto venuje pozornosť aj jej tichým krokom. Niekto, komu neušiel jej tichý a zrýchlený dych, ktorý vychádza z jej pľúc takmer nasilu. Po tvári jej stekajú slzy, všetci sa jej obrátili chrbtom a ona už nevie ako ďalej, nevie ako žiť. Úplne bezmocná, sama vo svojom zúfalstve, v ktorom sa posledné mesiace utápala. Nenašiel sa nikto, kto by jej pomohol, nikto kto by jej zabránil urobiť to na čo myslela posledných pár týždňov.

ňBezradné dievča utápajúce sa v beznádeji, kto to nezažil nepochopí. Vlastne ani teraz ju nikto nechápe. Je sama, opustená, nikoho už nezaujíma, všetci sa od nej odvrátili a zabudli na ňu. Nebránila sa, rozhodla sa na všetkých zabudnúť, aby nespôsobila bolesť toľký, ľudom, ktorý aj napriek tomu, že ju mali radi, nedokázali jej pomôcť. Prestala s nimi komunikovať a uzavrela sa do seba.

Aj vo svojej najhoršej dobe myslela na ostatných. Vedela, že jej to nikdy neodpustia, ale bude sa im to niesť možno ľahšie, keď im zmizne z očí. Najprv len večnými výhovorkami a skrývaním. Teraz však bolo na čase urobiť rozhodujúci krok. Ukončiť to večné trápenie a povedať Zbohom, všetkým, na ktorých jej záležalo.

Uprela svoj zrak na strop a podišla do stredu miestnosti. Pomaly vystúpila na stoličku a tak ako mnohokrát predtým si okolo krku dala lano. Nebola vyššie ako pol metra nad zemou, ale aj tak jej to všetko pripadalo akési vzdialené, akoby nestála len na stoličke, ale akoby stála niekde vysoko, odkiaľ videla celý svet.

Svoj posledný pohľad venovala chlapcovi, ktorý ju sledoval z rohu miestnosti - poslala vzdušný bozk láske svojho života a skočila zo stoličky. Prvýkrát od doby, čo sem chodila a naberala odvahu neustálym vyskakovaním na stoličku. Tento krát to však bol práve on, kto jej dodal odvahu.

V tom momente ako sa skončil jej život spadla fotografia položená na stolíku v rohu miestnosti a zlatý rám sa rozbil. Všetkému bol koniec...Pomaly, potichu sa zakráda, netušiac, že je tu niekto kto venuje pozornosť aj jej tichým krokom. Niekto, komu neušiel jej tichý a zrýchlený dych, ktorý vychádza z jej pľúc takmer nasilu.

Po tvári jej stekajú slzy, všetci sa jej obrátili chrbtom a ona už nevie ako ďalej, nevie ako žiť. Úplne bezmocná, sama vo svojom zúfalstve, v ktorom sa posledné mesiace utápala. Nenašiel sa nikto, kto by jej pomohol, nikto kto by jej zabránil urobiť to na čo myslela posledných pár týždňov.
mu bol koniec...

Sobota - 8. 1. 2011 *Taká zmeska*

8. ledna 2011 v 4:00 | Nerya |  Raz ma napadlo...
Myslím, že je to pravda. Väčšina básní ma napadne vo chvíli, keď už ležím v posteli a nie som schopná ani ochotná vynaložiť čo i len najmenšie úsilie, aby som si to niekam zapísala. Zaspím teda s takmer dokonalou myšlienkou a s tým, že niečo také predsa nemôžem zabudnúť. V tom horšom prípade sa potom ráno zobudím a nadávam si, že som si to večer nezapísala. V tom lepšom si na to nespomeniem vôbec.

"There's no more rabbits in my hat to make things right"
Sunrise Avenue, Fairytale Gone Bad

Niekedy si tak pripadám. Ako v tej piesni, že nech príde čokoľvek...aj tie králiky. Nič už nebude v pohode, nič už nebude tak ako predtým, aj keď sa Vám to v tej najhoršej chvíli snažia všetci nahovoriť. Je to blbosť... Život sa mení a bolesti len pribúdajú..kedy sa to zastaví?



Devil

7. ledna 2011 v 19:00 | Nerya |  Videla som...
diabol
Hneď v úvode sa rieši záhada muža vypadnutého z okna z nejakého super vysokého mrakodrapu. Vidíme policajta, ktorý tento prípad vyšetruje. V inej chvíli sme zase v mrakodrape v ktorom zrejme sídli nejaká firma a dostávame sa k výťahu. Kde sa náhodne stretne pár celkom zaujímavých ľudí.

Ochrankár zo zápisom v trestnom registri, trpiaci klaustrofóbiou. Mierne rozmaznaná lovkyňa bohatých mužov, "milá" staršia pani, predavač matracov a akýsi nenápadný okoloidúci. Nebol by to film, keby sa výťah nezasekol. Tentoraz rovno pred očami dvoch prizerajúcich sa ochrankárov, ktorý mali na starosti kamery.

Oni poslali opravára aby sa na výťah pozrel. Ten však nenachádza nikde žiadnu závadu a kdesi uprostred filmu aj zomiera, aby to bol horor ako sa patrí. Ľudia vo výťahu sú medzitým stále nervóznejší . Takisto sa niečo nezdá aj ochrankárom, ktorí neváhajú a zavolajú políciu. Tak sa tam objavuje policajt, ktorého sme mali možnosť vidieť aj na začiatku.

Piatok - 7. 1. 2011 alebo Novoročné bilancovanie

7. ledna 2011 v 8:00 | Nerya |  Deň za dňom...
rtszt
Myslím, že i keď oneskorene ale tak postupne po tom všetkom čo bolo napísané i ja som sa dokopala k tomu aby som Vám všetkým popriala len to najlepšie do nového roku, aby bol jedným z tých najlepších, ktoré kedy zažijete, aby sa Vám splnili všetky alebo aspoň tie veľké sny, aby ste všetko zvládli hravo ľavou zadnou, aby ste mali hlavne veľa chuti do blogovania a čítania ostatných blogov. Aby... zbytočne veľa rečí, len to naj naj naj.

Dovolím si stručne (alebo nie stručne) zhrnúť môj r°ok 2010, predsa len, každý rok je niečím výnimočný a niečím zaujímavý, tak hor sa na to:

° Vyhrala som v SOC prvé miesto na skolškom a na okresnom kole
° Začala som s Geocachingom (spolu s D sme sa dali do hľadania kešiek v našom blízkom okolí a nehodláme s tým prestať)
° Na mojej obľúbenej RPG stránke som sa stala vedúcou fakulty
° Zbierali sme s N peniaze pred UNICEF (bola totálna zima a pršalo, ale nakoniec sme to nejako prežili a vyzbierali celkom slušnú sumu)
° Prvý krát som skutočne mala brigádu (takú do ktorej musíte chodiť ráno a vraciate sa večer totálne vyšťavený, no na druhej strane Vás to akýmsi spôsobom napĺňa)
° Prvý krát sme boli na dovolenke bez ocina, ale zato som tam bola s D (takisto tam patrí chodenie po meste len v plavkách a hľadanie vína a takisto takmer každodenná pizza)
° Začali sme v škole chodiť na prax (spočiatku som bola vystrašená hádam ako nikdy, ale postupne som si zvykla, niekedy síce nadávam, ale inokedy je tam super)
° Znova som padla takmer na úplné dno
° Kúpila si notebook
° Strávila fajn vianoce (neboli dokonalé, keďže matke trochu šibalo, tak neboli úplne dokonalé, ale ináč boli totálne fajn)
° Strávila totálne super silvester (s ľudmi, ktorých milujem, i keď nie všetkými, ale tým som aspoň volala)

Tak myslím, že je to z tých najvýznamnejších vecí asi všetko, čo sa dalo spomenúť. Na niektoré veci som hrdá na niektoré menej a niektoré by som najradšej totálne vymazala, ale s tým už nič nenarobím. Netreba toľko myslieť na minulosť, pretože ju už nezmeníme, treba hľadieť do budúcnosti, čiže na rok 2011:

° Čaká ma znova prax, tentoraz ale nové oddelenia
° Znova ma čaká SOC, obhajoby a všetko okolo toho
° Taktiež príprava na maturity
° Kopa vybavovačiek
° Po nich snáď Stužková!!
° Znova vianoce a silvester

To je zatiaľ malinký zoznam vecí, ktoré viem, že ma čakajú a dúfam neminú a že budú aspoň také dobré, aby som ich nemusela zaradiť na čiernu listinu mojich skúseností..

Posmrtný život /Raz by som to chcela len vyskúšať/

6. ledna 2011 v 19:41 | Nerya |  Téma týždňa
Keď sa v mojom detsve dakedy spomenul posmrtný život, prvé čo ma napadlo bol Casper. Pamätáte na tú rozprávku o tom malom duchovi, ktorý nechcel ľudí strašiť, aj keď jeho strýkovia ho do toho nútili. Alebo tiež film Jack Frost, kedy sa duša mŕtveho otca prevtelila do snehuliaka, aby sa tak mohla znova vrátiť aspoň na nejaký čas k svojmu synovi.

Keď som to uvidela teraz, dajmä tomu, že už ako mierne dospelý človek, znova mi napadol Casper, ale tú myšlienku vzápätí potlačili spomienky. V prvom rade to boli spomienky na ľudí, ktorých som videla či už umrieť alebo po smrti. Kedysi by som sa k niečomu takému nedostala nikdy. No ako sa nám začala prax, akoby sa to stávalo súčasťou môjho života. Nikdy som sa však nezamýšľala nad tým, čo sa s tými ľudmi deje potom.

Venovala som sa však svojej duši. Sú chvíle, kedy som presvedčená, že sa smrti nebojím, že som s ňou do istej miery vyrovnaná, že proste príde a bude po všetkom. Vlastne si to myslím väčšinu času, jediné mi čo túto dajme tomu optimistickú vyhliadku kazí je to, keď si uvedomím, čo by bolo s mojou rodinou. Ako veľmi by trpeli a či by som o tom ja po smrti vedela, pretože ak áno, myslím, že by to bolo dosť veľké utrpenie.

Takisto ma napadlo, či je skutočne duša nesmrteľná, či keď zomriem, telo ostane v zemi a moja duša bude neviem kde. Nie som si totiž istá, či by som to chcela. Keď si predstavím všetko to, čo som zažila, čo mi ublížilo a čo mi ešte len ublíži, tak by bola pre mňa smrť večným trestom už len tým, že by som stále cítila to všetko pozemské.

Ak to však niekto tam hore premyslel lepšie, beriem. Nechcem už myslieť na to, koľko ľudí zomrelo a koľkých som prežila, ani na to, koľkokrát ma kto podviedol, na to koľkokrát som plakala a koľkokrát cítila bolesť. Chcem aby sa to všetko stalo minulosťou, aby som bola sama sebou, ale zároveň niekým iným, bez tej pozemskej bolesti, tú chcem nechať s telom v rakve a mať od toho všetkého pokoj.

Streda - 5. 1. 2011 alebo My christmas wishes

5. ledna 2011 v 22:07 | Nerya |  Deň za dňom...
sdfdsf
Štedrý deň napokon nedopadol až tak zle ako sme čakali. Hlavne kvôli darčekom. Čo si budem klamať, na tie sa ešte vždy teším najviac. Hlavne preto, že si môžem kúpiť viac ako jednu knihu. I keď ja by som najradšej minule všetky peniaze na knihy, ale mama mi to nikdy nedovolí a tak si musím ku knihám kúpiť aj nejaké oblečenie.
Tak aby som to zhrnula, všetky tie darčeky
* Knihy (Artemis Fowl, Zlodejka kníh, Púpavový oheň a Ghostgirl)
* Oblečenie (pyžamo, huňatý župan, oblečnie z Ťavy)
* Myš k notebooku
* Papučky (také chutné tulene)
* Náušnice v tvare zámky
* Kulmu a rôzne nástavce na ňu (to spoločne so sestrou)
* Satelit (pre celú rodinu)
Hádam som na nič nezabudla. Veľa som si toho nepriala a ani som toho veľa nečakala, ale dostala som viac. Oveľa. I keď ma sklamalo, že som prvý raz nedostala nijaké ponožky! No fakt, celkom by ma potešili, ale čo sa dá robiť. Jop a ešte som zabudla na zimné topánky, tenisky a brutálne ružovú bundu (taký nezvyk na mňa, ale páči sa mi).
Najviac ma ale potešili tie moje knihy. Škoda len že som si ich nekúpila viac. Nabudúci rok tak urobím. Nebudem sa s tým štvať. Budem sa musieť postaviť matke a povedať jej, že to čo pre ňu znamenajú háby, to sú pre mňa knihy.
Ako keď sme boli so sestrou v kníhkupectve a ja som jej povedala, že by som si najradšej každú kúpila a prečítala. Ona len povedala: "Tak toto ja zažívam pri oblečení." Takže asi tak je to so mnou a s nimi, totálne nepochopená.

Koniec..

4. ledna 2011 v 22:16 | Nerya |  Napísala som...
Moja prvá snaha o akúsi "poviedku".

Koniec

Lucia sa ráno zobudila so zvláštnym pocitom ani sama nevedela čo to môže byť. Počkala, kým mama so sestrou odídu, potom vstala a sadla si za počítač, aby si pozrela a opísala na svoju poštu. Keď odpísala všetkým vstala od počítača a otvorila kamarátom, ktorý si mali prísť po text čo im deň predtým prekladala, po nich poslala kamarátke zošit, ktorý od nej mala požičaný a druhej pero, ktorým včera na písomke tak neúnavne písala.
Vrátila sa do svojej izby a obliekla si to najkrajšie tričko, aké našla v skrini. Možno sa chcela páčiť a možno...

Vložila si do batoha zdravotnú kartu, učebnicu a zošit z dejepisu, zapla zips, nasypala mačke granule a zamkla za sebou. Von na ulici práve husto snežilo, tuhšie sa zababušila do šálu a vykročila na cestu. Počas celej cesty do nemocnice sa príšerne bála, ale tentoraz to bolo prvýkrát, čo príčinou jej strachu nebola lekárka, bála sa dejepisu. Pre niekoho možno hlúpy dôvod ale ona sa desila tej chvíle, keď bude musieť predstúpiť pred svojich 26 spolužiakov a vravieť to čo sa naučila. Táto predstava ju strašila už týždeň, myšlienka kvôli ktorej ani nespávala a takmer nejedla.

Do nemocnice vošla premrznutá a mokrá od snehu, cestou po mnohých chodbách na ňu ľudia pozerali, akoby bola duch otáčali sa za ňou až kým nezašla za najbližší roh a nestratila sa im z dohľadu. Keď došla na oddelenie, sadla si v čakárni na lavičku, vytiahla zošit z dejepisu a učila sa. Po hodinu ju zavolali dnu, nemala strach keďže si šla iba po výsledky, ktoré - ako sa dozvedela boli v poriadku. Poslali ju teda domov s tým, aby sa prišla ukázať o tri mesiace.
Vyšla z nemocnice a cestou domov sa zastavila v knižnici, pretože už mala prečítané všetky čo si predtým požičala. Ďalšie si však nebrala pretože ju čakali skúšky a nemala veľa času na čítanie.


Vyšla z knižnice a celou cestou domov ju v mysli strašili hrozné predstavy o nadchádzajúcej hodine. Keď konečne prišla domov, zjedla buchtu, ktorú si kúpila cestou domov a na stôl si položila učebnicu aj zošit, aby sa to naučila poriadne, išlo jej koniec koncov a jednotku, ak by odpovedala dobre má vyhraté. Učila sa celu hodinu. Potom sa znovu obliekla, vzala si veci, ktoré potrebovala a vybrala sa do školy.

Ku vchodu do školy jej chýbalo len pár metrov, už len prejsť popod strechu , z ktorej nebezpečne viseli kusiská ľadu...

Lucia si už známku z dejepisu neopraví. Na rozdiel od iných ona nestihla prejsť popod strechu, zamrznuté kopy ľadu zo strechy sa na ňu z rachotom zosypali. Nemala šancu, na mieste bola mŕtva. Našli ju rýchlo, pretože obrovský hluk vylákal všetky deti z tried, pozrieť sa čo spôsobilo ten veľký rachot, jediné čo jej vytŕčalo spod ľadu bola jej pravá ruka, v ktorej držala zošit z dejepisu...

Kniha Harry Potter a tajomná komnata

3. ledna 2011 v 14:00 | Nerya
1
Harry je po prvom roku na Rokforte znovu u Dursleyovcov, kam sa musel vrátiť na letné prázdniny. Vzťahy sa medzi nimi takmer nijako nezmenili, akurár sa Dursleyovci trochu báli Harryho čarovania a tak mu zakázali vyslovovať akékoľvek zaklínadlá. I napriek tomu však Harry sem tam strašil Dudleyho všelijakými vymyslenými čarovnými slovíčkami.

Jedného dňa sa celá rodina pripravuje na príchod Vernonovho šéfa a Vernona po dobrej večeri možno čaká povýšenie. Všetci majú pripravené úlohy a takmer dobodky napísaný scenár. Harry takisto nie je výnimkou, jeho jedinou úlohou je byť vo svojej izbe a potichu ako myš sa tváriť, že neexistuje. Tak isto musí ustrážiť Hedvigu, aby nerobila hluk.

Keď sa Harry po príchode návštevy zavrie vo svojej izbe uvidí na posteli sedieť malé stvorenie so špicatým ušami a veľkými očami, ktoré na neho hľadelo. Harry sa najprv vyľakal a až potom zistil, že tvor je vlastne škriatok, ktorý pracuje u nejakej rodiny a volá sa Dobby. Ten ho prišiel varovať, aby sa nevracal späť na Rokfort, pretože mu tam hrozí nebezpečenstvo, Harry mu neverí a tak Dobby skúša všetky možné zbrane, dokonca sa ukáže, že Harrymu skrýval listy, ktoré mu písali jeho priatelia zo školy.

Harry však ani potom nepopustí a stále tvrdí, že sa do Rokfortu musí vrátiť. Dobby na to reaguje tak, že zíde dolu a pomocou svojich čarovných schopností zhodí na šéfovu manželku starostlivo pripravenú tortu, na čo strýko Vernon reaguje neskutočne podráždene a Harryho zamkne v izbe s tým, že ho už viac nepustí do školy.

Už bez Dobbyho prítomnosti sedí Harry v izbe a rozmýšľa nad všetkým, čo sa práve stalo. Večer sa uloží spať do postele. Uprostred v noci ho však vyruší nejaký divný zvuk a hučanie. Zrazu Harry za oknom zbadá nejakého divného lietajúceho tvora. Až keď sa priblíži bližšie Harry prekvapene uvidí, že je to auto. Lietajúce auto.

Len čo sa auto priblížilo k jeho oknu zbadal dnu sedieť Rona, Freda a Georgea Weasleyovcov. Tí ho prišli vyslobodiť a vziať ho k nim domov. Najskôr odtrhnú mrežu z okna, potom naložia Harryho kufor a Hedvigu. Všetok ten hluk ale zobudí Vernona, ktorý sa pomaly dobíja do Harryho izby, aby mu zabránil odletieť s nimi. Ronovi sa však nakoniec podarí dostať Harryho do auta a spoločne odletia do Brlohu.

V Brlohu už na nich čaká naštvatá pani Weasleyová, ktorá do svojich synov poriadne nakričí, za to, že si nedovolene vzali auto a leteli tak ďaleko. Všetko sa napokon nejako utrasie. Harry tak strávi posledný mesiac prázdnin v Brlohu spolu s Ronom a užíva si prázdniny oveľa viac ako u Dursleyovcov.

Na konci prázdnin Harry s Weasleyovcami ešte musí absolvovať cestu do Šikmej uličky, aby si nekúpili nové knihy a prísady, ktoré budú potrebovať v nasledujúcom roku na štúdium. Harry tak prvýkrát cestuje Hop-šup práškom, pričom zle vysloví názov miesta, v ktorom by sa chcel objaviť a skončí tak v Zašitej uličke, odkiaľ ho vyvlečie až Hagrid.

V šikmej uličke Harry stretáva Hermionu a Rona a spolu sa vyberú nakúpiť knihy, tam je však prekvapivo veľa ľudí. Všetok rozruch spôsobil známy spisovateľ Gilderoy Lockhart, ktorý práve vydal novú knihu a práve mal autogramiádu. Ten si tiež všimne Harryho a nechá sa spolu s ním odfotiť do Denného Proroka.
2

Harry o pár dní cestuje spolu s Weasleyovcami do Londýna na vlak, tu však Harryho čaká nemilé prekvapenie, keď ich stena, ktorá delí Harryho svet od toho reálneho nepustí a on aj s Ronom sa od nej len odrazia. Vtedy Rona napadne, aby si vzali ich lietajúce auto. Obaja tak do Rokfortu priletia na aute, pričom sa im cestou pokazí pohon neviditeľnosti. Cestou nájdu vlak, ktorý nasledujú a svoje putovanie ukončia "naslepo" priamo v náručí Zúrivej vŕby.

Ich dosť netypický príchod do Rokfortu neostane bez trestu, ktorý si Harry aj Ron musia odpykať. Tak ako prvý rok a jtento musia znova chodiť na hodiny, písať úlohy a znášať Snapove a Malfoyove urážky. Popri tom trénuje metlobal na poste stíhača a pomaly sa pripravujú na svoj prvý zápas. Ich nadšenie ale preruší Malfoy, ktorý sa dostal do tímu, pretože jeho otec kúpil pre celé družstvo najnovší typ metiel.

Do tohto stereotypu príde nečakaný nález pani Norissovej, ktorú nájdu stuhnutú pod nápisom na stene. O niečo neskôr začnú pribúdať aj stuhnutí študenti s muklovským pôvodom a aj duch. Harry, Ron a Hermiona už začínajú niečo tušiť a spoločne pátrajú po príčine toho všetkého. Takisto aj toho, prečo len Harry počuje nejaké záhadné hlasy.

Popri tom Harry nachádza tajomný zápisník o ktorom spočiatku nič netuší, len to, že patril Tomovi Marvolosovi Riddlovi. Harry spočiatku denník necháva na pokoji, až neskôr sa rozhodne niečo do neho napísať. Aké je však jeho prekvapenie, keď zistí, že mu denník odpisuje naspäť. Harry sa tak pomocou denníku prepraví do Tomových spomienok.

Vracia sa na Rokfort pred 50timi rokmi a vidí Toma ako načapal vtedy mladého Hagrida pritom, ako v nejakej miestnosti v hrade chová príšeru. Tom sa rozhodne Hagrida bonznúť riaditeľovi. To spôsobí Hagridovo vylúčenie a falošný pocit pokoja v hrade, že už je všetko v poriadku a že príšera bola zneškodnená, takisto ako aj ten, kto ju do hradu priniesol.

To všetko ich nasmeruje k legende o Tajomnej komnate a k príšere, ktorá v nej údajne prebýva a takisto k potomkovi samotného Salazara Slizolina. Ich prvé podozrenie padne práve na Malfoya. Hermiona tak príde s nápadom vyrobiť Všehodžús, ktorý by ich na hodinu premenil na troch Slizolinčanov, a oni by tak z neho vymámili priznanie.

Všetko to ich privedie do záchodu Umrnčanej Myrty, ktorá kedysi na Rokforte zomrela a teraz tam ostáva ako duch na dievčenskom záchode. Práve pri ňom sa odohral prvý útok. Práve tam sa nakoniec rozhodnú pripravovať odvar, pretože vďaka Myrte ich tam nikto nebude hľadať a hlavne tam kvôli nej nikto nechodí.

3
Nakoniec však zistia, že Malfoy to nie a popri tom sa potýkajú s rôznymi problémami. Harrymu sa takisto do života znova vpletie Dobby, ktorý na jednom metlobalovom zápase začaroval jednu dorážačku, aby Harryho prenasledovala. Harry však napokon skončí len so zlomenou rukou. Harry sa však napokon uzdraví.

O pár týždňov je čas na jeden z rozhodujúcich zápasov, ten sa však nakoniec nekoná, pretože sa znovu našiel niekto skamenený. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby to nebola práve Hermiona. Harry s Ronom ju tak išli pozrieť do Nemocničného krídla. Tam si všimli, že Hermiona mala v ruke nejaký papierik, na ktorom je napísané len jedno slovo - Potrubie.

Hneď potom obluda unesie študentku - Ginny Weasleyovú. Spočiatku to malo byť tajomstvo, ale Ron s Harrym ich počuli a tak sa rozhodnú, že Ginny zachránia. Nejakým spôsobom prídu nato, kde sa nachádza vchod do tajomnej komnta. Nejdú tam však sami, ale rozhodnú sa ísť za Lockhartom, ktorý po toľkých záchránných akciách by mal byť pr enich dobrým pomocníkom.
Nájdu ho však akurát pri balení. Keď sa totiž rozhodlo, že to on by mal ísť zachrániť Ginny, rozhodol sa ujsť. Harry s Ronom tak zistia, že všetko čo kedy Lockhart napísal boli len klmastvá. Všetky "jeho" hrdinské činy urobil niekto iný, on tých ľudí len našiel, napísal ich príbehy a potom im vymazal pamäť a ich činy neskôr vydával za svoje.

Donúteného ho Harry a Ron vezmú so sebou do záchodu Umrnčanej Myrty, kde nad jedným umývadlom nájdu malú rytinu hada. Vďaka Harryho parselčine sa jej prihovorí a prikáže mu otvoriť. Ukáže sa im tak otvor, ktorým sa všetci traja spustia dolu nejakým tunelom. Potom ich čaká pád na kopu myších kostier a nájde sa tam aj miesto pre jednu obrovskú hadiu kožu.
To už Harry nachádza dvere, zrejme skutočný vchod. Medzitým sa ale Lockhart akosi spamätá a vezme Ronovi prútik. Rozhodne sa ich oboch omráčiť zabúdacím zakllínadlom, keďže je však Ronov prútik pokazený, zaklínadlo vypáli opačne. Dezorientovaní Lockhart tak padá k zemi a spustí tak aj lavínu skál, ktorá ich zároveň oddelí od Harryho.

Harry tak nemá na výber a znova pomocou parselčiny otvorí dvere. Tam nájde ležiacu Ginny a ako inak aj Voldemorta. Tentoraz však ako spomienku na mladosť, ako Toma RIddla. Spočiatku menší čarodejnícky súboj vystrieda bazilisk, ktorého Riddle ovláda a ktorý bol nakoniec príčinou všetkých skamenených študentov na škole, pretože sa pohyboval potrubím presne tak, ako to napísala Hermiona.

Harry tak bojuje s obrovským hadom, ktorému vypichne oči, aby ho nemohol tak ho ostatných premeniť na sochu. Had ho však pohryzie a Harry je tak zasiahnutý jeho jedom. Tu však prichdza na pomoc Dumbledore, ktorý Harrymu posiela na pomoc Fénixa a takisto starý triediaci klobúk. Práve z neho Harry napokon vyithane meč samotného Richarda Chrabromila, práve ním napokon prepichne baziliska, ten mu však pri páde zapichne do ruky svoj zub.
4

Had je tak porazený a Harry unavený od vyčerpávajúceho boja. Aby však toho nebolo málo, Harry si vytiahne zub z ruky a prepichne ním Riddlov denník, čím Riddla totálne porazí. Ginny sa tak vráti k životu. Tu potom prichádza na rad Fénix, ktorý sa Harrymu spočiatku javil ako nepodstatný, ale keď si Harry všimol, že mu plače opretý o plece, spomenul si na to, čo mu raz povedal Dumbledore u neho v pracovni, že slzy Fénixa sú liečivé.

Harry je tak vyliečený a takmer v poriadku. Vezme Ginny, prepichnutý denník a spolu s Ginny sa vyberú von. Tam ich už čaká Ron a zmätený Lockhart. Jediné čo im nakoniec ostáva je dostať sa von. A znova prichádza na rad Félix, ktorý ich všetkých vynesie von, znovu do školy.
Tam ich už čakajú Ronovi rodičia a profesori. Všetci sú prekvapení a hlavne šťastní, že sa všetci vrátili v poriadku. Harry tak znova porazil Voldemorta a zas a znova sa musí na prázdniny vrátiť k Dursleyovcom.

Nespomenuté, ale nezabudnuté:

Chrabromil aj Slizolin sa chystal trénovať metlobal. Vznikla menšia výmena názorov medzi Harrym a Malfoyom do ktorej sa zapojila aj Hermiona a Ron. Ron chcel potom prekliať Malfoya ,ale jeho pokazený prútik pôsobil opačne a Ron tak peknú chvíľu dávil slimáky.

Harry po tom, ako ho naháňala dorážkačka padá na zem so zlomenou rukou. Vtedy sa k slovu pýta "šikovný" Lockhart, ktorý ako tvrdí je odborník na zlomeniny. Namiesto toho, aby Harrymu ruku napravil mu z nej odstránil všetky kosti.

Ron idúci do strašidelného lesa, frflúc na pavúky, ktoré im Hagrid kázal sledovať, aby zistili nejaké informácie. Objavenie obrovských acromantúl, ktoré Hagrid v Zakázanom lese choval a nečakaná pomoc Weasleyovie auta, ktoré sa po pristátí na Zúrivej vŕbe skrylo v lese.



Film Harry Potter a kameň mudrcov

2. ledna 2011 v 12:38 | Nerya
1
2
3
kj

Prvý film režíroval Chris Columbus a vzhľadom na to, že to bola prvá časť celej tejto série tak myslím, že mal voľnú ruku v tom, ako to celé stvárnil, pretože bol predsa len prvým, ktorému sa dostalo tejto pocty.
kj

Rubeus Hagrid: Jsi čaroděj, Harry.
Harry Potter: Cože jsem?
Rubeus Hagrid: Čaroděj. A budeš zatraceně dobrej až se v tom kapku procvičíš.
Harry Potter: To ne. To bude omyl. Chci říct... já nemůžu být... jako čaroděj. Totiž jsem jen Harry, prostě jen Harry.

Film sa až tak veľmi nelíšil od knižnej predlohy, zrejme aj preto, že Rowlingová prísne dohliadala na nakrúcanie. Ani sa jej nečudujem, na jej mieste by som urobila to isté. Nestane sa nám tak, že vo filme uvidíme niečo iné, než sme sa dočítali.

lk

Celý film je taký svetlý a celá atmosféra je taká, akoby vhodná pre deti, akými sme boli my v tom čase ako diváci, ale takisto aj hlavné trio, ktoré sa mimochodom na tie roly akoby narodili.
jkh

Oliver Wood: Máš strach?
Harry Potter: Tak trochu.
Oliver Wood: To je normální. Taky jsem se před prvním zápasem bál.
Harry Potter: A jak dopadl?
Oliver Wood: Ani si nevzpomínám. Po dvou minutách jsem dostal Potloukem do hlavy. Probral jsem se až v nemocnici.



Kým som knihu len čítala, samozrejme som mala svoje predstavy o každej postave a musím uznať, že ľudia, ktorí vyberali hercov sa skutočne trafili.

(Po vylíhnutí draka.)
Rubeus Hagrid: Není nádhernej? Koukejte, ví, kdo je jeho mamička. Ahoj, Norberte.
Harry Potter: Norberte?
Rubeus Hagrid: No, nějak se přece menovat musí.

kjh
A nielen triom ale hlavne Oliverom Woodom a Weasleyovskými dvojčatami.
(Při šachové partii.)
Harry Potter: Rone, to ne!
Hermiona Grangerová: Co se to děje?
Harry Potter: Ron se chce obětovat.
Hermiona Grangerová: Ne, musí být i jiná možnost.
Ron Weasley: (na Harryho) Když půjde vpřed, dáma mě vezme. A ty pak můžeš dát králi mat.


May

1. ledna 2011 v 17:55 | Nerya |  Videla som...
may
Máma: Když nemůžeš najít přítele, udělej si ho sama.

O tomto filme som len počula, ale práve to ma nejako nakoplo k tomu, aby som si nakoniec stiahla a pozrela. Spočiatku som čakala kopy krvi a rozkrájaných ľudských tiel ktoré by sa na mňa usmievali už z prvej scény.

Nič také sa však nekonalo. V úvode vidíme malú May, ktorú deti veľmi nemali radi, kvôli jej zrakovej chybe. Naučila sa tak milovať svoju bábiku, ktorú jej dala mama a ktorá sa stala zároveň jej najlepšou priateľkou. Nikdy ju však nesmela vybrať z jej sklenenej krabice.

Ako roky bežali z May sa stala veľká "slečna". Žila sama, šila si šaty a svoje rozprávanie venovala bábike a občas aj svojej kolegyni na zvieracej klinike kde pracovala. Spočiatku si May žije svojím i keď miestami trochu čudným životom.

May: Hezký náušnice.
dívka: Díky. Hezký šaty.
May: Dík, šila jsem si je sama.