Prosinec 2010

Kniha Harry Potter a kameň mudrcov

31. prosince 2010 v 15:14 | Nerya
1
Príbeh začína. Harry sa už ako bábätko ocitá pred dverami domu Dursleyovcov, kde ho položí neznámy muž s dlhou bradou. Tí bábätko vezmú k sebe a vychovávajú ho. Do svojich jedenástich rokov tak Harry strávil v totálnom ponižovaní a v komore pod schodmi, ktorú mal ako svoju izbu. Dursleyovci ho nemali radi a takisto ho neznášla jeho bratranec Dudley.

V čase Harryho narodenín začali na jeho adresu chodiť listy, ktoré nosili sovy. Vernon Dursley mu ich zakázal otvárať a všetky mu bral, neskôr pozakrýval všetky schránky a všetky možné otvory, ktorými by sa dnu mohol dostať nejaký list. Nakoniec to vyvrcholí tým, že si Vernon kúpi pušku a spolu s celou rodinou sa na čas presťahujú na opustený ostrov.

Ani to však nezabráni tomu, aby sa list k Harrymu dostal. Neprinesie mu ho však sova, ale už sám Hagrid. Harry sa tak dozvedá o Rokforte, o Dumledorovi a takisto aj o jeho rodičoch a Voldemortovi. Spolu s Hagridom neskôr opúšťa Dursleyovcov a ide nakúpiť pomôcky do školy do Šikmej uličky.

V Auguste potom vlakom cestuje do Rokfortu. Už vo vlaku stretáva Rona Weasleyho a Hermionu Grangerovú, takisto Draca Malfoya a Nevilla, ktorý stratil svoju ropuchu a vybral sa ju hľadať. Z vlaku ich potom vyzdvihne Hagri a spolu s nimi sa na malých člnoch preplavia cez jazero k hradu, kde na nich už čaká profesorka McGonagallová, aby ich zavidla do Veľkej Siene.
2

Na prvákov tak čaká triediaci klobúk a zaradenie do jednotlivých fakúlt. Harry, Ron aj Hermiona putujú do Chrabromilu. Draco do Slizolinu. Harry spoznáva ostatných Chrabromilčanov a takisto sa čo to dozvedá o fakulte, škole, predmetoch a profesoroch, ktorí ich budú učiť jednotlivé predmety.

Harry začína chodiť na hodiny, a takisto trénovať metlobal, kam sa dostane úplne náhodou vďaka svojej vedúcej, ktorá ho náhodou zazrela na hodine lietania. Spoznáva profesora Snapa, ktorého nenávidí a takisto aj Snape jeho. Drobného profesora čarovania a tiež Dumbledora, riaditeľa o ktorom doteraz toľko počul.

Harry tak chodí na predmety, trénuje, navštevuje Hagrida v jeho chalupe pri zakázanom lese, užíva si prázdniny a spolu s Ronom a Hermionou robia domáce úlohy. Táto idyla trvá až do chvíle, kedy si v Dennom Prorokovi všimnú, že z Gringottbanky niečo zmizlo a to práve z trezoru, ktorý predtým navštívil Harry s Hagridom.

Začínajú tak minipátranie a pýtajú sa každého, kto by o tom mohol nieco vedieť. Nakoniec sa preriekne Hagrid tým, že spomenie Flamela. Od toho sa naša trojka odrazí a postupne sa dostanú až ku legenádrnemu kameňu mudrcov, ktorý údajne Flamel vlastní a ktorí je podľa ich všetkých indícií ukrytí na Rokforte.
3

Na chvíľku od toho všetkého upustia kvôli koncoročným skúškam. Keď sa však už po nich dozvedia, že Dumbledore nie je v škole, rozhodnú sa konať
a sami sa vyberú do chodby na treťom poschodí, do ktorej mali vstup všetci zakázaní. Práve tam strážil Chlpáčik padacie dvierka, ktoré otvorili a padli rovno do Diabolského osídla, ktoré našťastie stlmilo ich pád.

Keď sa z neho dostanú čaká ich neľahká úloha pri chytaní toho správneho kľúča, pri zvládnutí šachového turnaja a posledná pri nájdení správneho elixíru. Nakoniec sa Harry dostáva na koniec a stretáva sa s Voldemortom, ktorý živoril len ako hlava na temene jedného z profesorov. Harrymu sa však napriek všetkému podarí ho poraziť. Prvý a rozhodne nie posledný raz.

Harry Potter Christmas Special

30. prosince 2010 v 12:56 | Nerya
Sú Vianoce a ja som sa rozhodla pre Vás a pre seba pripraviť také miniprekvapko v podobe filmov a kníh o Harrym Potterovi. Môžem povedať, že som bola pri tom, ako sa hlavne na Slovensku začala Potter mánia vyvíjať. Pamätám, ako mi mama kúpila knihu a ja som ju nejako čítať nechcela, ale napokon som sa do nej nejako pustila. Ten úžasný pocit...dodnes ho mám v sebe, keď otváram tie knihy. Ten pocit neznámeho, nepoznaného, magického. Čítala som veľa kníh, ale táto sa nepodobala žiadnej. Bola úžasná.
Netrvalo dlho a už som o "tej" knihe a neskôr o "tom" filme čítala v novinách, Harry sa časom na mňa usmieval z plagátov na ulici a moja predstava malého čarodejníka dostala skutočnú podobu (Daniela Radcliffa) a takisto aj ostatné postavy. Zamilovala som si filmového Rona, knižnú i filmovú podobu Freda (aj Georga) a takisto Wooda (kvôli nemu som na prvej časti bola niekoľkokrát v kine).
Osemnásteho novembra som bola v kine na prvej polovici posledného filmu. Bolo mi smutno. Nielen na začiatku, keď umrela Hedviga, keď sa vrátili bez Moodyho, keď George prišiel o ucho. Bolo mi smutno, keď umrel Dobby (a takisto keď som videla sexi Billa a nemohla pochopiť, prečo ho tam nestrčili skôr!) a keď sa na plátne zjavili titulky.
Vtedy som si uvedomila, že je koniec. Ono, ked vyšla posledná kniha to nebolo také, pretože to..očarenie stále pretrvávalo s novými filmami. Teraz však onedlho pôjdeme na premiéru posledného filmu. Potom nám ostanú  už len spomienky na Potter mániu, na stránky, ktoré sme navštevovali a ktoré navštevujeme, pretože sme trošku fanatický.
Spomienky na konverzácie s ostatnými fanúšikmi, na tašky, perečníky a všetko možné čo nám rodičia s HP kupovali. A hlavne myšlienka na to, že sme boli svedkom niečoho neskutočného a neopakovateľného (predsa len Harry Potter je len jeden).

Knihy

1
2
3
Harry Potter
a väzeň z Azkabanu
4
Harry Potter
a ohnivá čaša



5
Harry Potter
a Fénixov rád
6
Harry Potter
a Polovičný princ
7
Harry Potter
a dary smrti




Filmy

1
2
3
4
Harry Potter
a tajomná komnata
Harry Potter
a väzeň z Azkabanu
Harry Potter
a ohnivá čaša
5
6
7I
VII
Harry Potter
a Fénixov rád
Harry Potter
a polovičný princ
Harry Potter
a dary smrti I
Harry Potter
a dary smrti II

♥ Watchmen

29. prosince 2010 v 16:49 | Nerya |  Videla som...
watchmen
Walter Kovacs/Rorschach: Tohle město se mě bojí. Viděl jsem jeho pravou tvář. Ulice jsou jenom prodloužením stok a stoky jsou plné krve. Až se konečně stoky přelijí, všechna ta havěť se utopí. Všichni se budou po pás brodit v sexu a vraždách... kurvy a politici zvednou zrak a budou prosit: "Zachraň nás." A já jen zašeptám: "Ne."

Spočiatku som bola trochu skeptická a veľmi sa mi ten film pozerať nechcelo. Ale nakoniec ako to už len chodí, tak som privolila a veruže som urobila veľmi dobre. Tento film naozaj stál za to, za tie strávené minúty, pretože bol ..no, neviem to slovami vyjadriť, ale ten pocit, ktorý som pri pozeraní a po ňom mala bol neskutočný.

Jon Osterman/Dr. Manhattan: Pojmenují mě Dr. Manhattan. Jméno zvolí proto, aby zastrašilo nepřátele Ameriky. Kluk od marketingu povídá, že potřebuji logo. Pokud mám mít symbol... mělo by to být něco, co respektuji. Chtěli ze mě udělat něco božského. Něco vražedného. V lednu 1971 mě prezident Nixon žádá, abych zasáhl ve Vietnamu. Jeho předchůdci by to neudělali. O týden později válka končí... Někteří příslušníci Vietkongu se chtějí vzdát mně osobně.

24. 12. 2010 alebo Rodinná "pohoda"

24. prosince 2010 v 17:54 | Nerya |  Deň za dňom...
merryXmas
To by nebola naša rodina, aby sme sa nepohádali. Odkedy nám mama pred dvoma rokmi pri rozbaľovaní darčekov povedala, že sa chce rozviesť, nezažili sme pekné vianoce. Mama sa zmenila, akoby jej šibalo, správa sa totálne...mimo a inak ako kedysi. Sestra ju ešte utešuje, ale ja už na je správanie nemám síl ani nervy, a otec je tiež ticho. Ja už som jej aj zháňala doktorku, ale ona ju odmietla, tak potom ďakujem pekne.

Jediné čo mi ostalo ako pekné na vianociach sú tie voľné dni, ktoré môžem využiť na spanie, alebo len tak, na čo sa mi zachce. I keď teraz by som už skutočne mala začať pracovať na sočke a postupne aj na písaní poznámok, aby som sa na rok mala z čoho učiť na maturitu. Ale to má čas.

Takto si to budem hovoriť až do 9.1 do večera a potom začnem panikáriť, že takmer tri týždne doma a ja som nič neurobila. Tak je to vždy a vždy sa to opakuje. Tento rok to možno skúsim zmeniť, uvidíme ako to dopadne.
Večeru už teda presúvame tri hodiny, pretože sa matka vždy naštve a odíde. Tak tu ticho sedíme a čakáme, kedy sa jej konečne uráči prísť a chovať sa ako tak normálne, aspoň aby sme sa najedli, dali si darčeky a šli každý do svojej izby potichu ale hlavne v kľude vianocovať. Aspoň, že D má tieto vianoce pekné.

Uvidíme, ako nakoniec dopadne tento deň u nás.

Na záver Vám všetkým, ktorí ste si našli čas a objavili sa tu na blogu, chcem poďakovať, za to, že sem vôbec zablúdite a čítate, čo píšem. A všetkým chcem popriať len to najlepšie, najkrajšie a najdokonalejšie, alebo aspoň také dobré, ako si sami budete priať. Veselé Vianoce, všetkým..

Ratatouille

24. prosince 2010 v 14:45 | Nerya |  Videla som...
ratatouille
Náhodou som na tento film narazila na maminom disku a po chvíľke váhania som si ho pustila k vianočnému upratovaniu, aby som nemala pocit veľkej samoty. Začiatok som striedavo počúvala a videla, ale o chvíľu ma film donútil sadnúť si a pozerať (to, že z upratovania nič nebolo je druhá vec).

Kreslené filmy (alebo animované ak chcete) sú podľa mňa niekedy oveľa krajšie ako skutočné rozprávky. Pripadajú mi totiž také..oveľa farebnejšie, ako skutočné filmy, ale možno je to len môj súkromný názor. Tvorcovia sa jednoducho vedia vyhrať s farbami.

Tak isto sa v tomto filme vyhrali s postavou Remiho, alias talentovaného potkaníka, ktorý má neskutočný "ňuch" a takisto neúnavnú chuť pripravovať jedlo a miešať chute. Túto svoju túžbu objaví na farme kde býval spolu so svojím bratom a otcom, keď sa raz nečakane zaplietol do kuchyne, kde narazil na množstvo vôní a chutí.

Gusteau: Co vždy říkám? "Každý může vařit".
Remy: Každý může hned neznamená, že by každý měl.

Eclipse

24. prosince 2010 v 14:40 | Nerya |  Videla som...
eclipse
Tretia časť Twilight ságy, prvá moja, ktorú som nevidela v kine ale doma na DVD. Ak sa to oplatilo tak jednoznačne pre Jacoba. Edward sa pomaly stáva tragickým hrdinom, ktorý je tak trochu staromódny a jednoznačne škaredší a trápnejší.

Edward: Začneme svatbou.
Bella: Vlastně... Jako první musíme udělat něco mnohem těžšího. A možná i nebezpečnějšího... Musíme to říct Charliemu.
Edward: To je vysoce nebezpečné.
Bella: Dobře, že jsi neprůstřelný.

Jacob už v druhom filme vyzeral nádejne, teraz je však z neho malý boh, ktorý sa mení na vlka, stráži Bellu, jazdí na motorke, bozkáva Bellu proti jej vôli a hlavne má Edwarda na háku. Bella je o trochu menej nemotornejšia ako bola kedysi (naučila sa chodiť a nepotknúť sa), ale takisto by som jej pridala trochu..niečoho...čo neviem pomenovať.

Bella: Nevím, co se stalo...
Edward: Miluješ ho.
Bella: Tebe miluji víc.
Edward: Já vím...

REC

23. prosince 2010 v 14:45 | Nerya |  Videla som...
jhn
Zatím co vy spíte je názov programu, ktorý moderuje mladá Anchela. Túto noc sa spolu s kameramanom zamerali na miestu požiarnu stanicu a na činnosť hasičov počas noci, kedy ostatní ľudia spia.

Začínajú na požiarnej stanici, kde jej všetko poukazujú, urobia pár rozhovorov a potom už netrpezlivo čakajú, či sa stane niečo, kde by sa zapojili aj hasiči. Keď napokon zazvoní siréna muži sa chystajú do terénu a spolu s nimi aj tím z televízie.
Pomerne rýchlo dorazia na miesto činu, kde nachádzajú šialenú starú "dámu", ktorá je celá od krvi a vydáva takmer neľudské zvuky. Z ničoho nič sa zrazu pustí do jedného z policajtov, ktorí tam prišli pred nimi a začne mu trhať krk...

Celý film je točený kameramanom, ktorý prišiel spolu s Anchelou nakrúcať program, čiže sa pripravte na skákajúci obraz, niekedy neostré zábery a hlavne na to, že jedna kamera nie vždy zachytí všetko a kameramana nepustia predsa všade. Zvlášť vtedy, keď sa začne situácia stávať čoraz nebezpečnejšou.

Utorok - 21. 12. 2010 alebo Každý chce pod stromček niečo iné

21. prosince 2010 v 22:52 | Nerya |  Deň za dňom...
hou
Prešiel týždeň a ja so s Hugom som dúfala, že budem mať na všetko, čo sa týka blogu a internetu viac času, akosi som sa však zameriavala na sťahovanie súborov a prenášanie ich zo môjho starého počítača. A v neposlednom rade sťahovaním hry Sims a všetkých datadiskov, aby som sa konečne mohla hrať, čo som na starom pc nemohla, keďže to akosi nestíhala grafika a RAMka.

Nakoniec som sa však vyhrala do sýtosti a teraz som tu v plnej sile, i keď ešte mierne nevyspatá (a ešte pár dní budem) ale myslím, že sa to všetko tieto prázdniny napraví a ja vstúpim do nového roku vyspatá a dúfam, že aj spokojná. S D je to také...akosi rôzne, miestami oblačno. Ale inak to zvládame celkom slušne, na to čo všetko sa už medzi nami udialo. A ja som miestami šťastná a miestami sa idem utopiť v tej pomyselnej studni žiaľu. Dnes mi dal k 23mesiacom bonboniéru, ktorú vyhral v škole na nejakej súťaži.


Všetko zlé je však na niečo dobré a ja si stále dookola opakujem, že sa nebudem zaoberať minulosťou, pretože mi to nepomôže, žeby som sa skôr mala zamerať na budúcnosť, pretože inak sa dopredu nepohnem a ostanem tam kde som teraz, alebo sa časom možno prepadnem ešte hlbšie do svojho smútku. Pretože aj ten by časom prišiel. Určite. A to ja nechcem.

Dnes sa na sviatky vracia otec domov. Asi za hodinu sa vyberieme na dvojhodinovú cestu po zamrznutej ceste naprieč tme, aby sme ho vyzdvihli a potom sa trepať naspäť a potom len do čistých perín (lebo aj to je súčasť vianoc) a spať. I keď ešte ráno budem musieť vstať do školy, a vydržať tam pár hodín na volejbalovom turnaji (vyhrážali sa nám, že keď nepostavíme družstvo, že nám zhoršia známky z TV, ani tak s nami nepohli) a potom na vianočnej besiedke, na ktorú sme sa tiež tento rok akosi vykašľali a nechali program na ostatné triedy. Jediné, čo je v našej moci je vyhlásenie víťaza o najkrajšiu výzdobu triedy.

Hodnotili sme dnes cez prestávku a cez obednú sme šli kúpiť tortu akože prvú cenu. Ináč to dnes v škole celkovo rýchlo ubehlo, väčšina učiteľov nám odpustila učenie, ovšem až na tú kravu angličtinárku, ktorá by učila aj keby na našu republiku prišla vojna. Ale predsa si nedáme deň pokaziť jednou kravou, to by nebolo ono.

Zajtra to teda nejako prežiť a potom domov, zvesiť prádlo, ktoré som dnes celý deň striedavo prala a vešala a potom šup k D (konečne si pozrieme DVD zo stužkovej) a potom až vo štvrtok ráno zase nazad domov a smer PP na nákupy posledných darčekov - teda oblečenia do Ťavy a dúfam, že aj nejakej knihy do Maxu, i keď v prvom rade si musím nájsť bundu, čižmy a až potom môžem snívať o tom, že mi ostanú peniaze na knihu.

Mama by bola radšej, keby som si za to všetko kúpila len oblečenie, ale ona akoby nechápala, že to čo pre ňu znamenajú háby, to pre mňa znamenajú knihy. Oveľa radšej by som si kupovala knihy. Viac pre mňa znamenajú ako oblečenie. Najradšej by som všetky peniaze, ktoré mám na darčeky minula na knihy, ale to by samozrejme moju mamu trafil šľak a to nemôžem dovoliť. Tak ...uvidíme ako to celé nakupovanie ešte dopadne...

20. 5. 2010 I.

19. prosince 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Nič sa mi nechce. Ani len uvariť si kávu. I keď je pravda, že keď sa raz do nej pustím, neostane to pri jednej šálke za deň, stále chcem viac. I keď je pravda, že potom vydržím celý deň bez toho, aby som niekde len tak zaspala od únavy....
Nechce sa mi tu len tak sedieť, nechce sa mi naobedovať sa. I keď chvíľkami ma prepadne taký pocit, že by som najradšej upratala, pridala nejaké články, hrala sa na pc, proste niečo robila... ale akonáhle sa do toho aspoň trošku pustím, ten elán je fuč a mne sa zase nič nechce. Jediná moja záchrana je, že sa to môže zmeniť. A keď sa to nezmení, tak to, že je za chvíľku koniec roka, známky sa čoskoro uzavrú a nám sa začnú prázdniny. Komu lepšie.
Teraz však, musím niečo spraviť... vstanem a pôjdem si aspoň na chvíľku ľahnúť, predtým si ešte vezmem to kvantum liekov, ktoré momentálne užívam a hor sa do chladnej postele. Zbožňujem, keď sa môžem zachumlať do studených perín a o pár hodín sa zobudiť v teple...Budem snívať, snívať o lete, o tom čo ma čaká. Pretože ja pevne verím, že nič horšie ako minulý rok... Že toto leto bude minimálne také úžasné ako si plánujeme a chceme a že aspoň to naplánované sa nepokazí a nakoniec sa to stane.

29. 3. 2010 I.

18. prosince 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Život nie je jednoduchý. Láska tiež. Všetko čo nás stretne je príšerne zložité. Najzložitejšie je urobiť rozhodnutie, hlavne keď neviete, ako sa to nakoniec skončí. Keď rozmýšľate, či budete riskovať, to čo už máte za niečo nové, alebo ostanete v zabehnutom. Je vám tak predsa dobre, tak prečo niečo meniť a riskovať, že to bude iné.

Prečo sa bojím robiť rozhodnutia, pri ktorých neviem do čoho sa rútim? Čo ma drží pri tom starom? Spomienky? Istota? Strach z toho, že sa raz nebudem mať kam vrátiť ako to stratím? Neistota budúcnosti mi bráni robiť rozhodnutia. Najradšej by som mala nejakú čarovnú guľu, v ktorej by som si len navolila možnosť a videla by som ako dopadne. No, nemyslím, že by mi to nejako uľahčilo rozhodnutie. Asi by ho to len ovplyvnilo.

Môže človek ľúbiť viacerých? Pripadala som si ako v lese. Keď pred sebou vidíte dve cesty a neviete sa rozhodnúť, ktorou ísť. Tak hodnú chvíľu kráčate prostriedkom a stále vám do tváre udierajú konáre, potkýnate sa, niekedy stúpite do blata. Túžite sa odtiaľ dostať, no stále neviete, ku ktorej cestičke sa vydať...

Podarilo sa mi vybrať si... Ťažko... a bolí to... tak či tak by to bolelo, takže myslím, že je to vcelku jedno... len... takto je to asi najmenej riskantné a bolestivé pre všetkých. Neľutujem svoje rozhodnutie, len niekedy mi myseľ zaplavia myšlienky...na tú druhú možnosť... A čo by bolo keby... Ale... to sa už asi nedozviem...

6. 3. 2010 I.

17. prosince 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Ako sa mi len ráno nechcelo vstávať, keď o piatej zazvonil budík. Nejako sme sa však s drahým vyhrabali z postele, teda on o hodnú chvíľu skôr ako ja, obliekli sa a došli na vlak. Vonku bola príšerná zima... no fakt... Len tak tak som stihla autobus, čo mi aj tak nešiel presne domov, takže som išla ešte pekný kus pešo a myslela som, že mi odmrzne ucho. Nemyslela som, že tie náušnice budú tak chladiť. Ale neľutujem.

Pôvodne som myslela, že si pôjdem ešte ľahnúť, ale keď už som bdela, pozrela som si záhradku, pokukala blogy a na raňajky zožrala párky, z toho som polku dala mačke, lebo prišla a tak prosebne na mňa pozerala, až mi prišlo ľúto nechať si ich len pre seba. Nakoniec som to však i tak nevydržala a okolo ôsmej som zaľahla, v teplákoch, ponožkách, dvoch mikinách. Na sebe perinu deku a ešte jednu perinu, a trvalo mi hodinu, kým som sa ako tak zohriala. Zobudila ma sms...Velmi Ta lubim, chybas mi laska... Hneď je človeku lepšie na duši a krajšie sa mu vstáva.

Chytro chytro poupratovať, po sestru na zápas, obed, obchod, a hor sa odviezť ju na chatu. To teda bola cesta, kým sme našli odbočku, potom kým sme sa uisťovali, či je správna. Do toho nervy, že sa nebudem mať kde s autom otočiť, že sa mi šmýka, lebo nemám reťaze a na ceste je sneh a že možno ani nevyjdem na ďalší kopec, ktorý bol pred nami. Nakoniec sme však boli na dobrej ceste. Našli sme, čo sme hľadali a ja som sa zvládla aj otočiť.

O pol ôsmej sme prišli domov, nabrala som jesť a ...čo tak ísť si ešte zaplávať. Prepkvapil ma drahý, keď súhlasil, že pôjde so mnou. Dokonca aj to vody. Chcela som ho k tomu prehovoriť, netušila som, že sa mi to podarí tak rýchlo. Ale bola som rada, že bol so mnou, i keď som zjavne mala obmedzené plávanie, kvôli ktorému tam pôvodne chodím. Skôr som bola nútená sa nechať nosiť, člapkať a cákať vodu. Niežeby mi to až tak veľmi vadilo... ale NO! chodím tam seriózne plávať... Ak ho vezmem nabudúce, vezmem mu hračky, alebo kamaráta.

It´s too late. We go watching movie. Interview with a vampire. Som zvedavá čo to bude zač... mám rada takého víkendy...s ním...

3. 3. 2010 I.

15. prosince 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Ráno som mala pekne na pleci kabelôčku, v nej desiatu, na desiatu grep. Pred školou na prechode som začala hľadať kľúče, čo však nevydržalo pútko na kabelke. Odtrhlo sa, taška padla na cestu, grep sa odkotúľal a ja v snahe všetko pozdvíhať som sa šmykla na ľade a spadla na tú kôpku. Takto vznikajú prosím pekne kôpky nešťastia!

Stále sa mi to pletie! Stále, len si chvíľku nedám pozor a namiesto po nemecky poviem niečo po anglicky, začína mi z toho šibať. Nenávidím ten jazyk. Bože, daj aby som ho už nikdy nevidela keď skončím školu... Inak sa asi obesím.. Alebo sa presťahujem do číny. Kto by už len tam hovoril po nemecky no nie?

Mám veľmi energickú náladu. Som neskutočne nasratá. Zbila by som niekoho. Ale si netrúfam, som priveľký srab, ale chuť mať môžem no nie? Radšej som nasrato zožrala tanier šošovice, nebudem sa predsa srať. Hnev netreba potláčať. Vyliala som si srdce na FB, hádam niektorým dôjde čo si o nich myslím... ale zatiaľ bola odozva jediná a aj to od niekoho, komu to adresované nebolo. Ale aspoň vidím, kto svoje činy ľutuje a kto nie.

Neznášam hodiny s triednou. Niežeby som ju nemala rada, i keď je pravda, že keď sa naštve radšej by som ju nestretla. Ale skôr preto, že mám vtedy čo robiť, aby som vydržala mať oči otvorené, nieto ešte nezaspať hlbokým spánkom. Čo sa mi mimochodom v poslednej dobe fakt stáva. Aj dnes, ale hneď som sa zobudila a spolusediaca mi vraví ,,Ty, vieš, že hovoríš zo spánku? A aj tak čudne vzdycháš!" Ale vraj ma nebolo počuť. Našťastie, viem o tom, ale myslela som, že to len doma. To že sa zobudím na oslintanú ruku, to sa mi stane aj v škole...ale chrápať...Ojoj... treba viac spať doma, lenže potom by som asi už vôbec nič iné nerobila... Biedny svet... Dni majú proste tak málo hodín...

Utorok - 14. 12. 2010 alebo Komu sa nelení, ten má notebook

14. prosince 2010 v 23:28 | Nerya |  Deň za dňom...
notebook
Tak som sa počnúc včerajším dňom aj ja zaradila medzi množstvo majiteľov notebookov. Doteraz som písala na tej našej starej bedni, ktorá nevzládala ani aplikácie na FB, nie to ešte spustiť hru (tu mi to trvá tri minúty aj s vypnutím a uložením hry). No proste radosť žiť, písať a hrať sa.

Stačilo mi vôjsť do obchodu, poštukať po pár klávesniciach a svoju lásku som si našla hneď. Asi trikrát som sa na neho potom bola pozrieť a napokon sme ho kúpili. A to sme mali šťastie, pretože už ani na sklade ho nemali, rovno mi dali ten vystavený. To mi pripomína, že som nevydezinfikovala klávesnicu...nevadí.

Peniaze sme si požičali (brala som ja jeden a sestra jeden) od starých rodičov. Oni sú ten typ ľudí, ktorým poviete, že potrebujete 1000E a oni ich majú hneď, v Nedeľu sme sa pýtali a v Pondelok kupovali. Dúfam, že raz hádam aj ja budem ako oni, že s tým proste nebudem mať problém, že nebudem ako naši - od výplaty ku výplate. Ale ktovie, ktovie kam ma osud zaveje a v akej práci sa nakoniec ocitnem...aby som ja nakoniec neskončila ešte horšie...

V škole sme dnes mali DOD. Strašná nuda. Spolu so spolužiačkou sme mali na starosť prezentáciu účastníkov, čo vlastne zahŕňalo celodenné sedenie a dozretie na to, aby sa každý kto príde zapísal. Ale aspoň sme nemuseli tie skupinky sprevádzať po škole. Chvalabohu! To by ma už asi porazilo. Takže na druhej strane, som veľmi rada, že ma zaradili sem a nie inde, kde by som musela komunikovať s ľudmi viac ako len slovom "Zapísať! Všetci!" To by bolo na mňa už asi trochu priveľa.

Zajtra sa znova učíme normálne. Nechce sa mi, ale predstava, že aj zo zajtrajškom sú to len tri dni sa mi celkom pozdáva. Keďže štvrtok máme prax a v piatok prax len do desiatej!!! Trikrát hurá!!! a potom výchovný koncert a hajde domov. No a pondelok, utorok zase škola, v stredu vianočný program a o dvanástej hurá domov, užívať si prázdniny, rezne a varené víno. Presne na to som teraz dostala chuť. Ešte že sme upratali a napiekli minulý víkend, teraz už budeme mať pokoj. Vďakabohu za tento nápad.

Teším sa na vianoce...vlastne, skôr na tie prázdniny, čo si budem klamať. I keď nám hrozí, že si budeme nahrádzať prax, ale to už by bolo najmenej, to by mi veru tie vianoce nepokazilo. Lebo ja sa hlavne teším na to, ako sa konečne vyspím poriadne, vyhrám Simsov dosýtosti a budem s D koľko len budem chcieť (a koľko sa len bude dať). Len si nesmiem zabudnúť splniť niektoré povinnosti (písať SOČ, zaniesť K zemiakový šaláť a L poslať moju medovú roládu) a bude to super.

Dark Harbor

14. prosince 2010 v 19:00 | Nerya |  Videla som...
dark harbor
Manželia Alexis a David cestujú autom v upršanom počasí. Ponáhľajú sa na trajekt, ktorým sa chcú dostať na ostrov, na ktorom majú postavený akýsi prázdninový dom. Cestou však Alexis pri ceste zbadá ležať telo mladého muža. Zastava sa teda pri ňom, pričom ho vezmú do svojho auta aby ho odviezli. Následkom toho však nestihnú lod a musia stráviť noc v moteli a počkať do druhého dňa.

Na druhý deň sa na trajekt úspešne dostanú a takisto až na svoj ostrov, kde spolu večerajú. Alexis navrhuje plány na večer, ale David jej to neodobrí, pretože chce ostať doma, načo sa Alexis vyberie do mesta na nákup. Skôr ako odviaže loď ju však David prekvapí košíkom jedla v malej loďke a chce ju vziať na miesto, kde ju kedysi požiadal o ruku. Vyberú sa teda spolu na cestu, netrvá však dlho a nad vodou sa znesie hmla.

Narazia na plytčinu a tak musia ukotviť loď a snažia sa zohnať nejakú pomoc. Na neznámom ostrove ale znovu stretávajú neznámeho mladíka. Ten im nakoniec pomôže dostať loď spomedzi skál a takisto z ostrova. Ako vďaku ho manželia pozvú k sebe do domu, mladík  tam však zaspí a oni nemajú to srdce ho vyhodiť, tak ho nechajú u seba prespať.

2. 3. 2010 I.

13. prosince 2010 v 22:00 | Nerya |  History...
Tri dni. Už tri dni ma trápi moja hlava. Nie že by bola úplne prázdna, i keď aj nad tým sa niekedy zamýšľam. Nie, ona ma len príšerne bolí, akoby to bol trest za niečo zlé, čo som urobila. Pôjdem povešať prádlo a začnem zase nosiť okuliare...aspoň pri pc a uvidíme, či sa nájde ešte niečo čo môžem odčiniť, aby ma hlava prestala bolieť.

Začala som chodiť plávať, sem tam prehovorím aj mamu. I keď samej mi to ide lepšie. Nie žeby som plávala ako Moravcová keď tam nie je, ale vtedy mám aspoň čas na vlastné myšlienky... na to, aby som si usporiadala všetko čo sa udialo. Úžasný pocit, len tak plávať, samozrejme, ak okolo nie je príliš veľa ľudí, ktorí by vám to plávanie znepríjemňovali.

Milujem plávanie a vlastne aj hocijaký pobyt vo vode. Už odmalička keď sme sa spolu so sestrou hrávali na morské panny a ja som chcela vo vode ostať príšerne dlho(ona nie, pretože jej vždy bola zima), aj keď čím som staršia tým menej sa mi v lete do tej vody chce. Akoby som stále častejšie nachádzala činnosti okolo toho, ktoré sa mi vykonávať nechce. Napríklad schnúť. Nemám toľko plaviek, aby som jedny zamočila, dala ich sušiť a obliekla si druhé, tak musím schnúť. A schnú mi vlasy a potom sú otrasné. No i tak, zbožňujem vodu. Akoby zmyla to všetko zlé... aj keď to je len môj súkromný pocit.

Keď sme boli v Nedeľu plávame tak plávame, a zrazu sa objavila suseda aj s jej malými chlapcami - dvojčatami. Ak ste niekedy sledovali 7Heaven, tak tieto sú ešte odpornejšie. Zo začiatku sme si ich nevšimli, keďže boli v detskom bazéne, keď však prišli do plaveckého, systematicky sme sa presunuli do časti kde je voda hlbšia. O chvíľu sme však zistili, že deti vedia plávať a pomaly zamierili k nám. My sme sa na seba len pozreli a bez slova zamierili do menšej vody a systematicky aj von z bazénu a do spŕch...

Oukej, aby som netrápila svoju hlavu a svoje oči a tie okuliare mi vadia, lebo na nich večne vidím šmuhy, aj keď tam nie su a sústreďujem sa viac na ne ako na to, na čo pôvodne pozerám. Dopíšem a pôjdem spať. Teší ma ináč rastúca návštevnosť, takú som nemala tuším od 2004 :D no fakt... a toto je pre mňa hotový úžas... Teraz smer posteľ, aj tak síce budem zase nevyspatá a aj tak som sa v konečnom dôsledku do kníh ani nepozrela... ale čo už... raz sa mi to hádam podarí vopchať všetko do tých 24 hodín tak, aby nič čo musím za deň stihnúť nebolo ukrátené.

♥ Brothers Bloom

11. prosince 2010 v 19:00 | Nerya |  Videla som...
brothers bloom
"Další domov, další hlavní ulice, Stephen vyrazil na obchůzku, aby zhodnotil nové město."

Už ako malí boli bratia Stephen a Bloom vydarení podvodníci. To ako putovali z rodiny do rodiny im nepochybne pomáhalo v ich podvodoch, pretože vždy prišli do nového mesta, kde ich nikto nepoznal. Medzi ich prvé väčšie podvody patrilo, keď si v pätnástich krokoch naplánovali, ako oklamú mestské deti a vymámia z nich peniaze len za to, že ich dovedú do jaskyni zázrakov. Deti neodolajú a idú za ním, v jaskyni však číha len Stephen, ktorý bude niesť svietielko. Deti nakoniec bludičku nenašli, ale chlapci mali peniaze a za sebou jeden z prvých skutočnejších podvodov.

"Píše své podfuky tak jako rusové píši své romány. A mne píši role zranitelných hrdinů a protom mně chceš políbit. Parchant."

Piatok - 10. 12. 2010 alebo Za všetko môže láska

10. prosince 2010 v 20:00 | Nerya |  Deň za dňom...
lkj
Áno priznávam, ten názov som si požičala z jedného filmu, ale to len preto, lebo som mala pocit, že dokonale vystihuje to všetko čo sa momentálne okolo mňa deje. Po tom všetkom čo sa stalo a čo som tu písala, dnes môžem prehlásiť, že som sa stým popasovala lepšie, ako vtedy, ked sa to stalo prvýkrát a že aj napriek všetkým "radám" ktoré by smerovali k rozchodu, som predsa len poslúchla svojho anjelika strážneho, ktorý mi poradil, aby som vydržala, aby som videla aké to bude a potom sa rozhodla, či to skončím definitívne, alebo ostanem.

Skúsili sme to, načo čakať a tváriť sa, že k sebe nič necítime, keď sa aj napriek všetkému ľúbime ako kone. Sme spolu...nehovorím, že spolu chodíme, pretože už to nikdy nechcem škatuľkovať podľa nejakých noriem a riadiť sa podľa toho, či si zmením vzťah na facebooku alebo nie, kde mi to vzápätí okomentuje cca desať ľudí, ktorí ani nemajú šajn, čo sa vlastne stalo a prečo, iba tam píšu svoje neveriacke komentáre. Sme spolu, lebo je nám spolu dobre a máme sa radi. Sem tam sa síce ešte pochytíme, ale to patrí k tomu. Ako mi to raz vyšiel ten citát - Chyby nás nútia robiť veci znovu a inteligentnejšie...alebo niečo v tom zmysle a myslím, že z časti to aj bola pravda. Uvidíme, či to teda lepšie zvládneme...

Ináč sa tu nič zaujímavé nedeje. Čítam knihy, pozerám filmy, odhadzujem kopy snehu, ktoré nám napadajú na chodník a na schody (hlavne na auto), venujem sa D a pomaly sa chystám na to, že nadchádzajúci víkend musím stráviť doma s mamou a sestrou pečením a upratovaním a takisto čakať rozhodujúcu správu, ktorá rozhodne o budúcom osude nášho počítača, ktorý si včera vzal domov milý ujo opravár a povedal, že do víkendu to musí byť hotové.

So sestrou sme sa už ale viac menej rozhodli, že tá bedňa je predsa len stará a že už potrebujeme niečo nové a jednak na rok nás čakajú vysoké školy (dúfame) a že by sa žišli notebooky. Takže teraz už len popremýšľať o nejakej pôžičke (dúfame, že dedko s babkou zafungujú tak ako kedysi u iného vnúčaťa) a hor sa na nákup. Zatiaľ čo sestre stačí jednoduchý, ja som bohužiaľ trochu náročnejšie, mne stačí tiež jednoduchý, ale podmienkou je aby mi na ňom šli Simsovia aspoň dvojka, keď už trojka nie, ale uvidíme.

Takže predo mnou je nudný víkend plný roboty a myšlienok na to, že nemôžem byť s človekom, ktorého milujem a že musím pracovať a vymýšľať cestu k notebookom (lebo mama povedala, že si našetríme časom a budeme ich mať v januári, ale to je hovadina, lebo v januári už musím mať odovzdanú 30 stranovú prácu do školy), takže musím to dokončiť takto "zahorúca" lebo inak sa k tomu znova dostaneme až za rok. Hor sa na medovníčky...!

Môj vzor /Nemal by sa každý snažiť byť originál?/

10. prosince 2010 v 10:54 | Nerya |  Téma týždňa
Keď som bola mladšia neskutočne som obdivovala svoju  o desať rokov staršiu sesternicu. Možno preto, že bola narodená v ten istý deň, možno preto, že ju všetci mali radi...dnes už to veľmi neriešim a už si ani nedovolím tvrdiť tak ako kedysi, že je mojím vzorom. Kedysi som to však tvrdila, ale to priznávam, že som bola ešte hlboko vo fáze detského veku.

Dnes po rokoch si akosi viac uvedomujem, že už nie je dôležité podobať sa niekomu. Že mladé dievčatá sa idú potrhať, aby doma v šatníku nedajbože nemali to isté oblečenie, ktoré by mohla mať aj ich kamarátka a čím originálnejšie a ťažšie dostupné tým lepšie. Mne je to úprimne jedno. Pred dvoma rokmi som si kupovala bundu a vedela som, že má takú aj spolužiačka, tak som sa jej jedine opýtala, či by jej vadilo, keby som si kúpila takú istú a ju to skôr potešilo.

Nemám svoj vzor, tak ako asi všetci v dnešnej dobe, by som chcela patriť medzi tých "origoš" ľudí, ktorí sa riadia len sami sebou a nedajú sa ničim ovplyvňovať. Priznávam, že ja tak trochu tiež, nechcem žiť podľa šablóny niekoho len preto, že sa mi to zdá super. Chcem veriť v to, čo budem sama chcieť, obliekať si hoci aj pančušky, aj keby neboli práve v móde a mať svoje vlastné názory i keď si ich niekedy nieviem obhájiť, ale sú len a len moje a nikto nikdy mi ich nemôže zobrať.

Jediné čo mám, sú ľudia, ktorých obdivujem. Ktorých poznám pár dní, alebo pár rokov a ktorí do môjho života zasiahol tak veľmi ako keby na zem spadol meteorit a zničil ameriku. Pekných pár rokov sa z neho nedostanú. Nebudem tu písať mená ani príklady, pretože je to ich vec, jediné čo tu napíšem je, že JU obdivujem za to, že sa postavila svojej chorobe tak neskutočne, že to berie strašne dobre a zbytočne nenarieka a netrápi seba a svoje okolie, nikdy som nevidela človeka tak bojovať a s takou úžasnou silou a výdržou. A takisto JEMU, ktorý bojoval všetkými možnými zbraňami, aby dostal všetko, no nakoniec z toho bolo nič. Ale aj napriek tomu sa nevzdával.

Takto by som mohla menovať viacerých ľudí, verím, že keby som sa viac zamyslela, tak by som ich našla, ale teraz...teraz sú to títo dvaja, ktorí ma nútia premýšať nad tým, prečo je svet taký zlý k ľudom, ktorí si to vôbec nezaslúžia a prečo sú oni takí úžasní aj napriek toľkým zlým veciam. Nechcem sa na nich podobať, ale chcem mať ich vnútornú silu a schopnosť vydržať a nezrútiť sa...

1. 3. 2010 II.

9. prosince 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
,,Ale toto by ste nemali brať ak ste chorá."
,,Nie som chorá."
,,Zakašľali ste!!"
,,Dusila som sa!"
,,Aha."

Dnes si už pomaly ani nemôžete kúpiť lieky alebo čokoľvek v lekárni aby sa vás nepýtali všetlijaké otázky alebo na vás čudne nepozerali. Aspoň ja mám ten pocit. Keď tam vojdem pripadám si ako hypochonder, a to tam už teraz chodím oveľa menej ako kedysi. Minulé leto som chodievala každý týždeň po sprej do nosa a i napriek tomu, že som pravidelne menila lekárne, všade na mňa tak divne pozerali, akoby som si to všetko len namýšľala a v skutočnosti nijaké lieky nepotrebovala.

Tak isto si pripadám teraz, i keď nemením lokál tak často, pretože sa veľmi nedá. Ale i tak, mali by k všetkým zákazníkom pristupovať rovnako a nie, len čo tam vojdem vidím im na tvárach ten výraz - Čo tu tá zase chce... Nemôžem si pomôcť, akoby som bola závislá od liekov, kvapiek, mastí, sirupov a čo ja viem, čo ešte sa dá v lekárni kúpiť. Som odkázaná na život na tom všetkom... Ale raz, raz s tým možno prestanem a budem zdravá ako repa aj bez Olynthu, Solvolanu, Ibalginu, Paralenu, vitamínom...

1. 3. 2010 I.

8. prosince 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
A tak čakám, teraz čakám na upnito, kým budem môcť dať sťahovať film. Pôjdem do postele a niekde hlboko v podvedomí budem čakať, kým zazvoní budík. Ráno vstanem a počkám, kým sa uvoľní kúpeľna. Potom pôjdem do školy. Počkám kým zazvoní na prvú hodinu, aby sa mohlo začať napäté čakanie, koho profesorka vyvolá. Čakáme, kým nadiktuje ďalšiu vetu, čakáme kým zazvoní. Nevieme sa dočkať posledného zvonenia.

Čakáme pri mikrovlnke, kým sa nám zohreje obed, pri počítači, kým sa nám otvorí požadované okienko. Čakáme na vlaky, autobusy, lietadlá, čakáme keď sa chcem dostať niekam, kam to pešo nejde. Čakáme mamu, kým sa vráti z práce, raz za mesiac chodíme k vlaku čakať otca. Čakáme na sestru aby sme ju odviezli domov, na priateľa, aby sme spolu strávili pár hodín po škole. Čakáme na kamošku, aby sme šli na čaj a pozhovárali sa.

Čakáme u zubára, u gynekológa, u obvodného lekára. Čakáme v lekárni, čakáme v obchodoch. Čakáme v autách stojac na semafore svietiacom červenou farbou. Čakáme kým príde víkend, čakáme na prázdniny. Nevieme sa dočkať Vianoc.

Čakáme, kým zovrie voda na čaj, čakáme na výplatu, aby sme sa dočkali obľúbenej knihy. Čakáme na okamih, kedy stretneme pravú lásku. Dúfame, že sa dočkáme vlastnej svadby, čakáme 9 mesiacov na dieťa,čakáme kým vyrastie a časom sa nevieme dočkať vnúčat.

Čakáme kým budeme dostatočne starí, aby sme mohli odísť do dôchodku a celý deň stráviť počúvaním rádia. Čakáme kým nás prídu potešiť vnúčatá, keď prídu na prázdniny. V istom období... začíname čakať na smrť...

Nie je dôležité vedieť, na čo čakáme, ale vedieť sa tešiť z okamihov, ktoré sa dejú pomedzi všetko to čakanie, ktoré nám napĺňa dni. Tešiť sa z toho, že počas čakania na prestávku sa môžme vyžalovať spolusediacej, že počas čakania na vlak, môžme čítať knihu. Dôležité je tešiť sa z maličkostí, nedeliť si život na okamihy, ktorých sa nemôžme dočkať, ale žiť každým dňom, aj keď vtedy práve nič nečakáme...

Moja obľúbná kniha /Dá sa vybrať len jedna?/

4. prosince 2010 v 14:00 | Nerya |  Téma týždňa
Niekedy keď som mala asi jedenásť rokov, mama domov dopratala Harryho Pottera. Spočiatku som bola skeptická a veľmi som sa do tej knihy nepúšťala. Nevidela som dôvod, prečo by som tú knihu vôbec mala otvoriť. Neskôr som však neodolala a pustila sa do nej a odvtedy až dodnes som sa od nej neodtrhla. Mám všetky knihy pekne doma v poličke a aj teraz po rokoch sa k nim stále vraciam. Dokonca na vianoce dostanem anglickú verziu. Harry mi ukázal nový svet, možnosť odpútať sa od reality, možnosť žiť aspoň na chvíľku ako niekto iný a nemyslieť na svet okolo mňa. Dodnes žijem v tomto svete, či už v knihách alebo virtuálne a som za tie knihy vďačná.

Denníky princeznej som zhltla na prvé prečítanie. Je to pekný príbeh a hlavne tam nie je nič zložité nad čím by sa človek musel nejako veľmi zamýšľať. Také knihy mám rada, pretože ma odpútajú od mojich problémov a každodenného stereotypu. Také podobné sú aj knihy z Evitapress, ktoré majú pre mňa ten istý význam.

Mojím jednoznačným favoritom je ale knižka malinká Keď bude padať hviezda od Valji Stýblovej, ktorú som najprv prečítala keď som si ju požičala z knižnice a potom neskôr po dlhom hľadaní som si kúpila svoju vlastnú, aby som sa k nej kedykoľvek mohla vracať.

Najobľúbejšie knihy nie sú tie, ktoré sú najpopulárnejšie alebo najnovšie, ale tie, ktoré pre nás niečo znamenajú, ktoré nás donútia zamyslieť sa, pozastaviť nad nimi a ktoré nám vôjdu do života a do srdca a už ho nikdy neopustia, pretože tak ako sme sa mi zamilovali do nich, ony sa zamilovali do nás a budú nám verné až do konca života.

Streda - 1. 12. 2010 alebo Krátky príbeh o nevere

1. prosince 2010 v 14:04 | Nerya |  Deň za dňom...
123
Netrvalo dlho a pár dní na to, ako som sa zobudila z jedného zlého sna, zistila som, že sa začal ďalší. Podviedol ma. Po tom všetkom sme sa dali vždy dokopy, dokonca som mu po tom prvom "pošmyknutí" začala veriť. Neverial som, že to dokážem, ale podarilo sa mi to po roku a pol. Včera som zistila... že to bolo zbytočné. Znova to urobil. Ako keď Vás niekto bodne nožom a aby toho nebolo málo, tak ho tlačí stále hlbšie a nakoniec ho otočí, tak aby Vás to bolelo viac.

Nezvládla som to, nezvládla som neplakať. Musela som odísť z poslednej hodiny. Snažila som sa hrať s ostatnými volejbal, ale zvládla som to pár sekúnd a odišla som, kde som potom zo záchoda volala spolužiačke, nech povie, že idem domov. Nemohla som tam ostať, nemohla som sa tváriť, že som v pohode, pretože som v pohode nebola. Bola som na totálnom dne, tam kde som predpokladala, že sa už nikdy nebudem musieť vrátiť. Neviem prečo, doteraz si kladiem tú otázku ale stále zostáva nezodpovedaná.

Stále sa sama seba pýtam, či by sa to stalo, keby som si nešla ľahnúť, keby som mu vtedy odpísala včas, keby si nevypol zvuk na telefóne, keby... tisíce ďalších keby sa vynárajú jedno za druhým a nedajú mi spávať. Už nevládzem ani plakať, mám pocit, akoby...akoby sa to nestalo, akoby mal odniekiaľ z rohu vyskočiť niekto, aby mi povedal, že to nie je pravda, že sa to skutočne nestalo, že to bol len žart, blbý ale žart. Že môj chlap nie je až taká bezcitná sviňa, ktorá sa otáča za každou sukňou, ktorá mu na to dá príležitosť.

Je... a ja som hlúpa a naivná a hlavne sklamaná a zo zlomeným srdcom. Viem, že nie som prvá, posledná a ani jediná, ktorá si niečím takýmto prešla. Raz, dva razy, niektoré aj viac. Pre mňa však tento druhý raz znamená koniec. Nevydržím to, nedokážem ho objať bez toho, aby som nemyslela na to, čo všetko vtedy robil s tou druhou, nedokážem na neho myslieť inak ako v tej súvislosti. Tak dlho mi trvalo snaženie od prvého razu... akoby Vás niekto opakovane bil, sotva sa zotavíte po prvej rane a hneď príde druhá.

Koľko takých rán som schopná ustáť? Koľko sĺz vyplakať, kým sa znova dám do poriadku. Kým znova začnem veriť niekomu a presvedčiť sama seba, že nie všetci sú ako on a že možno nie som až taká zlá, aby som si toto všetko zaslúžila prežiť znova. Miestami síce mám pocit, že teraz ke´d sa priznal sám a keď to nie je prvý raz, že som možno už trochu odolnejšia, ale potom prídu chvíľky, kedy mám pocit, že nie som schopná existovať s toľkou bolesťou, že to nezvládnem...

Už to toľko nerozoberám ako to predtým a dúfam, že s tým ani nezačnem. Ani neviem čo poriadne chcem. I keď mi všetci radili, aby som sa na neho vykašľala...nedokážem to. To je najhoršie, keď niekto sklame vo funkčnom vzťahu, keď obaja milujú, potom trpia obaja a pre oboch je to ťažké. Viem, že by bolo najlepšie na všetko zabudnúť a nechať to úplne na pokoji, ale nedokážem to, akoby som musela ostať s ním aspoň v kontakte... a sľúbiť mu, že sa nad "nami v budúcnosti" ešte zamyslím. Neviem či to dokážem. Nechcem až do smrti žiť s pocitom, že ma niekto podvádza, nechcem aby si myslel, ze keď to urobí a potom oplače, že mu znova naletím.

Vôbec neviem čo mám robiť. Prečo k životu nedostávame návod na rôzne životné situácie? Keď som ho strážila tak mu to bolo za zlé a ja som bola ešte horšia, ale relatívne bol kľud. Akonáhle som však poľavila a nechala mu priestor a pocit toho, že mu verím, tak sklamal... tak čo teda?