Pondelok - 22. 11. 2010 alebo What is lost, isn´t lost for ever..

22. listopadu 2010 v 23:22 | Nerya |  Deň za dňom...
jkjhk
Nespala som. Nie poriadne, nie tak akoby som si predstavovala. Večer som bola v poriadku - ako tak, ale potom, akonáhle som opustila teplo Facebooku, stalo sa zo mňa niečo, čomu by mali odobrať svojprávnosť a v podobných chvíľach hlavne mobil. Dorevaná a zhrozená nad všetkým, čo som dovtedy napáchala som si predsa len nedala povedať a páchala som ďalej a bezuzdne písala smsky a vyvolávala, až mi to samej bolo trochu trapné. Ale nedala som sa.

Ráno som sa zobudila a snažila sa na nič nemyslieť. Dokonca som si cestou do školy chcela vymazať staré sms, nech už na neho nemyslím. Ani som sa k nim však veľmi nedostala a už som revala. Tak som to nechala na inokedy. V škole som mala šťastie na moje poklady, ktoré ma dokázali rozptýliť, takže sa mi pár hodín celkom darilo na to všetko nemyslieť. Až kým neprezvonil. Váhala som, či odzvoniť späť, alebo nie. Predsa len, bolo ráno a mne znova viac vŕtalo hlavou to, že to asi predsa len bolo správne.

Z tohto ma však vyviedol chlapec sediaci na lavičke na chodbe mojej školy, ktorý tam čakal na mňa, Už vtedy mi bolo tak trochu jasné, že je to znova a stále môj chlapec. Že i napriek tomu všetkému čo sa udialo za posledné dni a hodiny, že aj napriek tomu, čo sme si všetko povedali a čo sme si mysleli, že sa zmenilo. Tak sa nakoniec zmenilo toho priveľa a možno vôbec nič.

Zmenilo sa to, že namiesto toho, že ma nemiluje, zistil, že ma miluje, že chce byť len so mnou... a mohla by som tu ešte na pár strán rozpisovať všetko to krásne, čo mi dnes povedal a na ďalšie opisovať, aký bol dnes úžasný...ako zo sna, ale bola by to len strata času. Dnes som to prežila, nesnívala som a som rada, že to tak je. Že o tom nemusím premýšľať keď sama ležím v posteli, ale že ho môžem držať za ruku a snažiť sa znova zmeniť, s ním a pre neho. A že ma to dokonca robí šťastnou.

Neviem sa dočkať zajtrajška...a on tiež nie. Dneškom akoby sme si to všetko znova uvedomili, akoby tá hranica 22 mesiacov musela byť niečím zlomovým, aby sme si dokázali povedať, že sa cítime tak zaľúbene ako kedysi na začiatku, aby sme si znova dokázali povedať, že to chceme navždy a že dúfame, že nám to "takto" vydrží čo najdlhšie. Dnes môžem ísť spať spokojne, azda len s motýlikmi v bruchu, že ho zajtra znova môžem vidieť a pobozkať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama