Piatok - 19. 11. 2010 alebo Zmiešané pocity

19. listopadu 2010 v 13:59 | Nerya |  Deň za dňom...
ddh
Táto noc bola nejaká krátka, alebo aspoň mne sa taká zdala. Prišli sme večer z kina a takmer hneď som šla do postele, ešte som sa aj vykašľala a umývanie vlasov a hneď šla do postele, ani som sa nehrala hry. Ráno som sa zobudila, s tým, že odkedy mám na mobile tie divné obrázky, ktoré hrajú pesničky, až neskôr mi došlo, že to zvonil budík a tie obrázky boli tie také malé zvončeky, ktoré sa mi pritom ukazujú. No radosť, ešte že som nezaspala.

Prax dnes našťastie ubehla celkom rýchlo (to si hovorím teraz, mali ste nás vidieť tam, ako sme kukali neustále na hodinky). Dostala som dvojku, z ranného umývania pacientky. Priznávam, že právom, mohlo to byť aj lepšie. Jediným mojím dnešným úspechom bolo, že sa mi ju podarilo na raňajky nakŕmiť. Tajne som potom dúfala, že sa mi to podarí aj naobed. Hlboko som sa prerátala, pretože tetuška nie a nie otvoriť ústa.

"Pani, ideme jesť, dobre?"
"Dobre."
"Tak otvorte ústa."
"Dobre."
"No, tak urobte veľké Á."
"A."
"Väčšie ústa musíte."
"Dobre."

Takto som sa s ňou naťahovala asi 15 minút (medzitým som si vyslúžila od ošetrovateľa oznámenie, že pani ma má na saláme, akoby som si to nestihla všimnúť). Skúšala som ju chváliť, presviedčať (povedala, že je to drahé, tak reku, že jej to dávam zadarmo - darmo) nič nepomáhalo. Potom skúšala jedna spolužiačka, potom druhá, tretia. Potom sme od zúfalstva zavolali profesorku. Nič. Hneď nato sme museli odísť, tak sme len oznámili, nech sa hádam ešte niekto pokúsi dostať do pani aspoň hadičkou polievku. Ktovie, či pochodili lepšie ako my.

Ináč som od rána ukážkovo nevyspatá. Ale napodiv sa cítim...neviem ako by som to napísala, zmierená. Na jednej strane som presvedčená, že je a bude všetko v poriadku, na druhej mám záchvaty neskutočného strachu. Vtedy si pripadám ako tá pani, tiež mám toľko vecí, ktoré ma presviedčajú o tom, že sa báť nemám, ale ja si len hovorím svoje. Našťastie sú to fakt len krátkodobé záležitosti. Vlastne, ani neviem prečo z toho všetkého robím takú drámu, asi to mám v tej svojej nešťastnej povahe, ktovie.

Po celkom dlhej dobe mám víkend len pre seba.Môžem si robiť čo chcem, kedy chcem a kde chcem. Nezvyčajný pocit. Niežeby by tá spoločnosť doteraz vadila, to nie. Len je to nezvyklé. K večeru idem do divadla, mám požičanú knihu (Jedz, modli sa a miluj) a mám kopu filmov a seriálov, ktoré som ešte nepozrela a chystám sa na ne už peknú dobu. Tiež môžem upratať izbu, pridávať články, spať. Takže už len ostáva dúfať, že to všetko ma dostačné zamestná, aby som nemyslela na hlúposti, ale len na to dobré.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama