20. 2. 2010 I.

15. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Niekedy sa chováme k sebe ako tí najväčší nepriatelia. Nikto by si v tej chvíli nepomyslel, že tí dvaja ľudia sa možno milujú a to čo si hovoria, nemyslia vážne. Ako to však potom môžu myslieť ak nie vážne. Ak predsa niekoho skutočne milujete, prečo potom niekedy máte potrebu povedať mu, že vám niekedy ide na nervy, možno že ho dokonca v istých chvíľach nenávidíte za to čo urobil v minulosti, alebo si nedajbože nadávať, tak, že by na vás neboli rodičia hrdí. Prečo? Znamená to, že si vtedy toho druhého nevážime? Že ho už dostatočne nemilujeme?

Keď som sa spolužiačky pýtala na jej vzťah, zistila som, že sa len minimálne líši od toho môjho, i keď ten rozdiel tam predsa len bol. Nešlo o pravidelné hádky, ale skôr o to, ako sa dejú. Väčšinou sa týkajú obyčajných vecí, ale forma akou si tie obyčajné veci vytýkame a dávame najavo niekedy asi nie je s kostolným a zrejme ani s tým pomyselným vzťahovým poriadkom.

Kto nám však môže povedať čo je a čo nie je normálne? Keď svojho priateľa pošlem niekam, kam to veru neznie veľmi prívetivo, znamená to, že by sme sa mali rozísť? Znamená počet hádok kvalitu vzťahu? Alebo vyjadruje toto číslo veľkosť lásky? Ktovie.

Aj dnes ráno. Človek sa naozaj na vlastnej koži niekedy môže presvedčiť, že stačí okamih. Niečo trochu nepodstatné a stane sa z toho hádka ako hrom, pomaly sa dobre že nerozchádzame. Začíname sa vyčítať staré bolesti, všetko. Neberieme ohľad na toho druhého ani na to, ako sa to všetko skončí. Akoby vtedy bolo našou úlohou tomu druhému čo najviac ublížiť a dokázať si, kto komu ublížil viac.

Nie je dôležité, ako často sa hádame a ani to, prečo sa hádame. Niekedy si to však treba uvedomiť, aby sme o pár rokov nemali pri sebe niekoho s kým je to pre nás na nevydržanie a ským na seba hučíme aj preto, že sa na nás pozrel inak ako by sme chceli. Je jednoduché sa hádať. Nie je jednoduché prísť a ospravedlniť sa. Ale pokiaľ to dokážeme, vieme že sa milujeme. Ak totiž niekedy dospejeme do fázy, kedy nám to bude jedno bude zle.

Niekedy si to, že nám je ten druhý alebo vzťah ukradnutý len namýšľame. Myslíme si, že to potom zvládneme jednoduchšie no i tak niekde v kútiku duše nás ide rozhodiť a vieme, že nám je to ľúto, alebo nás to neskutočne štve. Keby však tento pocit neprichádzal, bola by tá ľahostajnosť skutočná. Bolo by zle. Opakom lásky nie je nenávisť, aj to je predsa nejaký cit. Ale ľahostajnosť. Verím, že nikdy nepríde...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama