16. 2. 2010 I.

12. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Je klamstvo klamstvom ak to robíme pre dobrú vec? Je čudné ak niekto odučí hodinu s rúškou na ústach? Je normálne ak si všetko odkladáme na poslednú chvíľu?

Je rozdiel klamať..a klamať, ak klamete preto, aby vám to pomohlo, no zároveň vaše klamstvo a ani to, čo ním zastierate nikomu neublíži... prečo nie. Šťastie na úkor iných nie je šťastím, preto si treba dávať pozor na to, čo komu povieme. Čo urobíme, čo si vymyslíme, aby to niekomu neublížilo. Pretože, potom to zabolí, niekoho určite a vtedy sa mi už len budeme bezmocne prizerať ako ten druhý trpí. Klamala som. Písala som prácu do školy. Časť z nej som si vymyslela. Postúpila som ďalej, ja som spokojná, konzultantka tiež, všetci ma pochválili. Možno... možno by sa predsa len našiel niekto, komu som týmto konaním ublížila... zase raz som brala na vedomie iba vlastnú spokojnosť. No myslím, že vo svete existujú aj horšie veci ako je táto.

Ako študenti chodíme do školy takmer denne s výnimkou prázdnin. Chorí či nechorí, niektorí z nás tam sedia v kadejakom stave, ale keď prídem na hodinu a profesor má na ústach rúšku, aby sa nenakazil... z časti na zasmiatie ale... preboha, veď nie je v oblasti karantény. Ľudia niekedy akoby chceli byť zaujímaví za každú cenu, ale niekedy im to bohužiaľ nevychádza. Ich šanca ukázať sa vyjde navnivoč a voči okoliu úplne inak ako zamýšľali.

Som ako moja matka. Mám pol roka na napísanie práce. Ja však začnem vážne uvažovať nad písaním až tak v polovičke. Skutočne písať začnem tak týždeň pred termínom, prinajhoršom večer pred. Priveľa stresu nerobí dobre. Čím to je? Že i napriek tomu, že si toto všetko uvedomujeme, ani po niekoľkých rokoch nie sme schopní rozdeliť si čas tak, aby sme mali všetko pod kontrolou, aby sme sa neponáhľali na poslednú chvíľu. Možno, to však niekedy závisí od predmetu. Keď som začínala chodievať vlakom, väčšinou som na stanici čakala takmer hodinu vopred, aby som si stihla kúpiť lístok, zistiť, kam vlak príde, ktorý bude môj. Aby som sa mohla psychicky pripraviť. Časom som zistila, že to možno trochu preháňam a tak nakoniec chodím desať minút pred odchodom. No i tak, mám stále dosť času a nemusím utekať. Prečo to nedokážem aj v iných veciach?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama