Listopad 2010

Playlist November 2010

30. listopadu 2010 v 9:00 | Nerya |  Počúvam...

Arzén -

Kde ona nocuje
Zo môjho obľúbeného muzikálu. Páči sa mi text, páči sa spevákov hlas, páči sa mi melódia. Tiež to, ako to spočiatku ide od takej jemnej melódie po tú tvrdšiu pasáž.
Keď zbojník umieral
Táto je moja obľúbená odtiaľ. Ženský hlas na začiatku, minimum nástrojov neskôr vystrieda opakujúca sa melódia, z ktorej nemôžem spustiť uši.

Bloody Rose -

Možná mi scházíš
Prvá od nich bola Duch uschlých jeřabin a poviem Vám, že nájsť na stiahnutie niečo od tejto kapely bolo pre mňa takmer nemožné, takže som vďačná za tých pár, ktoré mám. Krásny text, krásny, krásny a bodka, niet čo dodať. "Už nejsme dva, teď jsem jenom já, najednou jsi mi věčne vzdálená..."

Chingon -

Malaguena Salerosa
Počúvam si tak cd v aute a narazila som na pesničku, ktorá sa dala vypočuť a vôbec som nevedela čo to je zač a kto ju tam dal (neskôr som zistila, že D). Potom som si ju pustila ešte raz a znova a znova a potom som jej až prišla na chuť. Až priveľmi, aj v mobile ju mám ako zvonenie, aj som si kvôli nej pozrela oboch Kill Billov. Tá pieseň má... dušu, alebo ja neviem akoby som to napísala, ale má v sebe niečo neopakovateľné.

Ludovico Enaudi -

Nuvole Bianche
Našla som ju náhodou, keď som pomáhala D hľadať piesne k praktickým maturitám a odvtedy so mnou ostala. Nie som typ, ktorý by počúval takúto hudbu, ale keď počujem toto, tak mám zimomriavky. Jedna z mála piesní, ktoré neposúvam, neprepínam, len ich pustím a dúfam, že nikdy neskončia. Neskutočné, neuveriteľné a nádherné.

 Joaquin Phoenix, Reese Whiterspoon

It Ain´t Me Babe
Z filmu Walk the line. Pôvodne to spieva Johnny Cash s neviem kým, ale mne sa viac (rozhodne viac) páči táto verzia.

Tenacious D -

Fuck her gently
Pre niekoho vrchol neslušnosti a nevkusu. Mne sa páči pieseň (aj klip s čertom a anjelikmi), text a je to "pekne" (na chlapa) zaspievané "And then I'm gonna love you completely. And then I'll fucking fuck you discreetly", zvlášť toto. Tuším ju mám od mamy, už nejaký ten rok a doteraz ma neomrzela.

Tomáš Klus -

Pocity
Prvá od Klusa, potom trošku zabudnutá a teraz pieseň, ktorá sa mi stala osudnou, v ktorej som sa našla a ku ktorej som sa vrátila, pretože mi akosi dodáva trochu životnej energie.
Pořád ta samá
Dlho prehliadaná a odvrhovaná sa stala jednou z mojich naj. "Přes všechnu únavu pár kroků poběžim, to pro ten okamžik kdy vím že jsi, pořád skutečná. Nezlob se na mně za ty znásilnění slova, skus věřit tomu, že taková je doba..." alebo ..."exkurze napříč tmou nepovině..." to také úryvky.
Vesmíru
Krásny klip, krásna. "A my vystoupáme víš, nad střechy paneláku..."
Až (live)
Panenka (live)
Tieto dve sú z jedného koncertu ešte z čias keď Klus len začínal. Je to strašný rozdiel, keď si pustíte tie dokonalé štúdiové verzie a tieto koncertové. Sú rôzne, ale mne sa tieto zapáčili najviac. A keď to navyše vidíte..tú takú nevinnosť. No jedna radosť, hneď som musela stahovať z youtube.

Umberto Tozzi -

Ti Amo
Textu nerozumiem,nechcem rozumieť, ani si ho nehľadám. Len tuším, že je to niečo o láske. Tam aj tak veľa textu (ktorý by sa neopakoval) nie je, takže. Mne stačí, že sa mi tá pieseň páči a že ju vydržím počúvať stále dookola v niektorých obdobiach. Také vhodné na pekný slaďák. Vypátrala som ju vo filme Asterix a Obelix, to s tou Kleopatrou, kde oni na konci idú v tom výťahu, tak tam to hrá.







1x01 Incident on and off a mountain road

28. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  1. séria MoH
1
"Věřím, že se každému může stát cokoliv, kdekoliv a kdykoliv."

Mladá dievčina, sama v aute, tma, opustená cesta. Zrazu sa v rádiu pokazí signál a ona na chvíľku odvráti pozornosť od cesty, bol by v tom čert, aby v tej sekunde zrovna nenarazila do auta, ktoré tam už stálo zrejme havarované. A aby jej auto ako následok tohto nešlo naštartovať. STRIH MESTO Dievčina sedí na prvom rande s chlapíkom, ktorého doteraz nevidela. I napriek mierne divnej konverzácii sa však nechá odviezť do jeho chaty niekde v lese.

Déjà vu /Môže sa to stať aj Vám/

28. listopadu 2010 v 14:00 | Nerya |  Téma týždňa
Zažíva to asi každý vo svojom živote, v určitých okamihoch, v určitom veku. Žijeme si svoje životy ako najlepšie vieme a zrazu sa nám stane niečo, niečo magické a každý z nás si povie - Toto som už niekde videl/zažil. Nevieme odkiaľ to pochádza, ani prečo sa nám stávajú takéto veci, vieme len, že existujú. S týmto výrazom sa mi spája niekoľko vecí.

Po prvé moja "vtipná" spolužiačka. Raz sme sa o tomto bavili a ona povedala: "No presne, ráno idem na záchod, večer potom tiež, ale keď idem večer tak si poviem, že toto sa mi už stalo." Svojím spôsobom mala možno pravdu. Niektorí ľudia tvrdia, že deja vu je akýmsi posolstvom z našich minulých životov. Väčšinou sú to ľudia, ktorí veria v prevteľovanie sa po smrti. Možno je to pravda, a možno nie.

Pri tomto ma takisto zaujal fakt, že existujú ľudia, ktorí Vám vedia dopodrobna opísať nejaké miesto a pritom tak nikdy neboli. Raz som videla v telke v nejakej relácii ženu, ktorá tam bola spolu so svojimi bratmi. Neboli to však pokrvní príbuzní. Tí dvaja bratia, keď boli ešte deťmi mali sestru, ktorá im umrela o niekoľko rokov neskôr sa však objavila táto žena s tým, že ona JE ich sestra. Zistili to na základe nejakých zážitkov, alebo vecí, ktoré zrejme mohla vedieť len ona, to už si presne nepametám, možno na základe deja vu, ktoré sa jej stávali čoraz častejšie až ju to donútilo trochu sa nad tým pozastaviť. Ktovie.

Minule sme v škole mali takú miniprednášku z psychológie. Spolužiak nadhodil aj tento "jav" a učiteľka nám k tomu porozprávala o myšiach. Skúmali ich tak, že jednu myš nechali prejsť bludicskom a pritom jej stopovali čas. O niečo neskôr nechali iní vedci (samozrejme o tom navzájom vedeli) na úplne iných kontinentoch nechali prejsť tým istým bludiskom iné myši. Tie to potom zvládli rýchlejšie, ako tá prvá. K tomu nám profesorka povedala, že zrejme na svete existujú určité vlny, v ktorých žijeme. A že keď tá prvá myš prešla tým labyrintom, že potom sa to nejako tým ostatným sprostredkovalo pomocou tých vĺn.

Myslím, že o tomto všetkom by sa dali viesť neskutočne dlhé diskusie a mohli by sa skúmať nespočetné množstvá vecí a javov, ktoré sa nám denne stávajú. Nikto však netuší kde je tá skutočná pravda. Každý totiž veríme v niečo iné a sme ochotní uveriť takisto len obmedzenému množstvu vecí, závisí na našej povahe. Určite by ma však zaujímalo, odkiaľ to všetko je a ako a prečo sa to všetko deje.

Sobota - 27. 11. 2010 alebo Tak nám napadol prvý skutočný sneh

27. listopadu 2010 v 20:15 | Nerya |  Deň za dňom...
iconator.com
Keď som sa ráno zobudila a D mi povedal, že vonku je kopa snehu, spočiatku som mu nechcela veriť. Posledné dni to síce vyzeralo všelijako, ale vždy to bol len taký "mokrejší dážď", ktorý sa podchvíľou roztápal a iba robil na cestách kaluže. Prvýkrát som si uvedomila, že sa skutočne blíži zima. Že tie rezne o ktorých toľko snívame a Vianoce, že už je to takmer tu, že sa stačí pár krát vyspať, pár krát poodmetať sneh z chodníka a znova máme prázdniny.

Dnes sme sa však konečne dočkali takého skutočnejšieho snehu ako doteraz. Nádherný výhľad. O to horšie však bolo neskôr cestovanie autom. Otec ma už pred odchodom varoval, že nemám robiť paniku, keď budem chcieť zabrzdiť a nič sa nestane (spočiatku som sa zľakla, že máme niečo s brzdame) ale nejako som to nechala tak. Zistila som však, že to skutočne nie je žiadna sranda, keď idete a tŕpnete, kedy si auto bude robiť to čo chce.

Nakoniec sme však zvládli nákupy bez nehody a bez šmyku i keď je pravda, že pokiaľ bol na ceste sneh išla som radšej pomalšie, predsa len som mala vedľa seba tri životy, o ktoré by som nechcela prísť len vďaka vlastnej nepozornosti, alebo kvôli tomu, že by som chcela "zamrachrovať". Na druhej strane sa už ale neviem dočkať, ako sa s D pôjdeme sánkovať (sme sa na tom dohodli dnes, keď sme v Tescu prechádzali okolo regálov so sánkami a bobmi).

Deň sa chýli ku koncu a mne neostáva nič iné ako dúfať, že sa poriadne ešte vyspím zajtra a že zvládnem ďalší týždeň školy. Teraz  nás znova čaká nové oddelenie. Zrejme to najhoršie, podľa toho, čo nám zatiaľ rozprávali spolužiaci, ktorí tam boli pred nami. My sme mali tú smolu, že sme šli od odd. kde sa takmer nič nerobilo, k takému, kde sme museli zjavne zrýchliť svoje tempo a teraz to najhoršie. Jediné potešenie je v tom, že ho máme len raz.

King Kong

27. listopadu 2010 v 18:00 | Nerya |  Videla som...
123
Carl Denham: Říkám to pořád, Jacku. V divadle nezbohatneš. Měl by ses radši držet filmu!
Jack Driscoll: Já to nedělám pro peníze, Carle. Já divadlo miluju.
Carl Denham: To sotva! Kdybys ho tak miloval, tak bys skočil!

A tak sa režisér rozhodne, že i napriek zákazu nahovorí hercov a pár ľudí, aby sa na nákladnej lodi vybrali hľadať Ostrov lebiek, ktorý nie je na žiadnej normálnej mape, iba na nejakej starej, ktorú dal režisérovi nejaký človek. Spočiatku sa všetko darí tak ako má, niekto nemá nejaké podozrenie, plavbu však jeden večer ohrozí správa z pevniny, ktorá kapitánovi prikáže ukotviť loď, pretože na režiséra bol vydaný zatykač.

Pomedzi to sledujeme začínajúci príbeh lásky medzi Jackom a Ann (najatou herečkou) a Carlovo úsilie dostať sa stoj čo stoj na ostrov. Nejako sa im to nakoniec podarí no hneď sa stretávajú s podivným kmeňom domorodcov, ktorí ich bude chcieť zajať. Našťatie sa im podarí utiecť späť na loď. Tam však Jack zistí, že Ann sa s nimi na loď už nevrátila. Zajali ju domorodci a rozhodli sa ju obetovať "príšere" ktorá žila za obrovským múrom.

(Vyděšeně zkoumá Kongovu stopu.)
kuchař Lumpy: Jen jedna věc na světě po sobě mohla nechat tohle... sněžný muž.

Pondelok - 22. 11. 2010 alebo What is lost, isn´t lost for ever..

22. listopadu 2010 v 23:22 | Nerya |  Deň za dňom...
jkjhk
Nespala som. Nie poriadne, nie tak akoby som si predstavovala. Večer som bola v poriadku - ako tak, ale potom, akonáhle som opustila teplo Facebooku, stalo sa zo mňa niečo, čomu by mali odobrať svojprávnosť a v podobných chvíľach hlavne mobil. Dorevaná a zhrozená nad všetkým, čo som dovtedy napáchala som si predsa len nedala povedať a páchala som ďalej a bezuzdne písala smsky a vyvolávala, až mi to samej bolo trochu trapné. Ale nedala som sa.

Ráno som sa zobudila a snažila sa na nič nemyslieť. Dokonca som si cestou do školy chcela vymazať staré sms, nech už na neho nemyslím. Ani som sa k nim však veľmi nedostala a už som revala. Tak som to nechala na inokedy. V škole som mala šťastie na moje poklady, ktoré ma dokázali rozptýliť, takže sa mi pár hodín celkom darilo na to všetko nemyslieť. Až kým neprezvonil. Váhala som, či odzvoniť späť, alebo nie. Predsa len, bolo ráno a mne znova viac vŕtalo hlavou to, že to asi predsa len bolo správne.

Z tohto ma však vyviedol chlapec sediaci na lavičke na chodbe mojej školy, ktorý tam čakal na mňa, Už vtedy mi bolo tak trochu jasné, že je to znova a stále môj chlapec. Že i napriek tomu všetkému čo sa udialo za posledné dni a hodiny, že aj napriek tomu, čo sme si všetko povedali a čo sme si mysleli, že sa zmenilo. Tak sa nakoniec zmenilo toho priveľa a možno vôbec nič.

Zmenilo sa to, že namiesto toho, že ma nemiluje, zistil, že ma miluje, že chce byť len so mnou... a mohla by som tu ešte na pár strán rozpisovať všetko to krásne, čo mi dnes povedal a na ďalšie opisovať, aký bol dnes úžasný...ako zo sna, ale bola by to len strata času. Dnes som to prežila, nesnívala som a som rada, že to tak je. Že o tom nemusím premýšľať keď sama ležím v posteli, ale že ho môžem držať za ruku a snažiť sa znova zmeniť, s ním a pre neho. A že ma to dokonca robí šťastnou.

Neviem sa dočkať zajtrajška...a on tiež nie. Dneškom akoby sme si to všetko znova uvedomili, akoby tá hranica 22 mesiacov musela byť niečím zlomovým, aby sme si dokázali povedať, že sa cítime tak zaľúbene ako kedysi na začiatku, aby sme si znova dokázali povedať, že to chceme navždy a že dúfame, že nám to "takto" vydrží čo najdlhšie. Dnes môžem ísť spať spokojne, azda len s motýlikmi v bruchu, že ho zajtra znova môžem vidieť a pobozkať.

Masters Of Horror

22. listopadu 2010 v 20:15 | Nerya |  Serials Special
jk
Tak som sa dnes akosi mimovoľne pustila do dalšieho seriálu. Masters of Horror. Pôvodne som naň natrafila, keď som si robila zoznam filmov s Reedusom a medzi nimi som našl
a tento seriál.

Spočiatku som si ho do zoznamu nezapísala, neskôr som sa však k nemu vrátila aby som sa predsa len pozrela, čo je to vlastne zač, popravde ma zaujal ten názov. A takisto neobvyklé množstvo režisérov a hercov, ktorí boli pri tomto seriáli spomínaní.

Zistila som, že seriál má dve série (zatiaľ) a obidve majú po 13 častí, asi nemusím nikomu vysvetľovať, že prečo. Ide totiž o akési zoskupenie "hororových" režisérov, ktorí sa rozhodli, že každý natočí jednu časť svojich "nočným môr". Jednotlivé časti teda na seba nenadväzujú.

Ináč tu asi nie je veľa čo písať, viac už sa snáď rozpíšemk u každej jednotlivej časti.



..- 1. séria -..                ..- 2. séria -..

Sobota - 20. 11. 2010 alebo Joj!

20. listopadu 2010 v 20:00 | Nerya |  Deň za dňom...
asdfsdf
Part I. alebo Začalo to ránom

Spala som asi 15 hodín. Potom som povysávala auto, šla po neho na stanicu, najedla sa a zase spala. Doteraz. Môj plán nemyslenia zlyhal už včera večer. Nedokážem to vypnúť, je to ako plyn, ktorý sa mi šíri po celom tele a neviem sa pred ním nijako uchrániť. A volať mu tiež nechcem, lebo som povedala že nebudem...

Nevolá, nepíše, nič... ignore. To mi veru nepridáva na dobrom pocite, skôr naopak. Štve ma to, ja sa snažím, aby som nevyzerala ako nejaká stíhačka, aby mal odo mňa trochu pokoja, ale keď on sa ani sám neozve. Moje pozitívne myslenie je totálne v riti. I keď sa to snažím ešte ako tak zachrániť, ale nejako sa mi to stále nie a nie dariť. Neviem vôbec čo mám robiť. Kniha nepomáha, z hudby mám ešte väčšiu depku a :(.

Mala som si kúpiť to víno, možno by mi bolo veselšie, a keby nie tak by som z neho aspoň znova zaspala a nemusela na nič myslieť...

Part II. alebo Kocky sú hodené

Nevydržala som to... Zavolala som, napísala, stihla sa pohádať a rozísť. A keď som potom ešte nadôvažok s ním volala, jeho spolužiaci sa smiali.. Tak ďakujem pekne, viem,že som zo seba urobila kravu, ale to ma dostalo. Skončila som to. Nemôžem predsa od neho chcieť, aby sa úplne izoloval od ľudí. Ale keď je s nimi, tak sa ja idem zblázniť. On je síce medzi ľudmi, ale ja sa idem utrápiť, a keby to bolo naopak, tak by sa trápil on. Začarovaný bludný kruh. Rozchod bol asi jedinou cestou von. Chcela som mu znova veriť, chcela som byť v pohode. Ale znova som zlyhala...

Je mi totálne nanič.. Neviem, či som vôbec urobila dobre, ale už naozaj neviem ako ďalej a ešte keď som im na smiech, tak ďakujem pekne. Nech sa smeje s nimi, ako by sa mal trápiť so mnou.

Part III. alebo What is lost is lost (Nedeľa 21.11.2010)

Dnes by sme mali výročie. :( V noci mi prezváňal, aj dnes... Som presvedčená o tom, že to čo som urobila bolo správne. Že sa tým niečo vyrieši. Len musím vydržať a stáť si za tým aj napriek tomu, že to nie je zrovna najpríjemnejšie...

Cadillac Records

20. listopadu 2010 v 18:00 | Nerya |  Videla som...
Cadillac Records
Vo filme sa odohráva príbeh Leonarda Chessa. Už v jednej z úvodných scén vidíme, že to nebude len tak príbeh nejakého chudobného mladíka, ale že sa tam bude diať niečo veľké.

"Moje žena bude jezdit v Cadillacu!"

Tak znejú jeho slová svojmu budúcemu svokrovi. A mal pravdu. Spočiatku si založil podnik, v ktorom hrávala kapela. Tam raz zavítal Muddy Waters so svojou "kapelou". Vyvolajú tam roztržku a z baru teda musia odísť. Neskôr však brody Muddyho vyhľadá a oznámi mu, že s ním ide nahrať album. Proste ho len vezme a už fičia do nahrávacieho štúdia.

Film je v podstate o tom, aká býva sláva prchavá, ako to (možno) fungovalo (funduje) v hudobnom priemysle. Príbeh majiteľa vydavateľstva, ktorý sa snaží nahrávať dobré veci a svojím zverencom platiť a hlavne pomáhať ako sa dá. Postupne teda do Chess Records prichádza čoraz viac nadejných hudobníkov a všetkým sa zázračne darí. Netrvá dlho a pomaly každý z nich jazdí v cadillacu a každý z nich ich celkom často aj strieda.(Aj preto je názov Cadillac Records, i keď vydavateľstvo v skutočnosti bolo Chess Records).

"Vítej v Cadillac Records."

28. 2. 2010 I.

19. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Ojoj, nenávidím keď sa po dlhšej dobe vraciam zase do školy. Po týždni voľna, ktoré som si... dalo by sa celkom užila, aspoň tak ako sa teda dalo. Sa mi naozaj nechce zajtra vstať a trmácať sa do školy aby som tam presedela, ...vlastne len 5 hodín zajtra máme. No i tak, nechce sa mi. Už teraz začínam odpočítavať dni do veľkej noci, kedy budeme zase doma.

Chvíľku som aj rozmýšľala, že si pôjdem ľahnúť skorej, ale keď som si uvedomila, že dnes toho veľa nenaspím a mám voľný pc, tak prečo tu nestratiť len tak a celkom rýchlo pár hodín života ťukaním do klávesnice. Ale tak je to vždy. Vždy v nedeľu, vždy po prázdninách, vždy po týždni strávenom doma. Noc pred školou sa proste len prehadzujem, mám nočné mory, sníva sa mi čo som zabudla...

Mimochodom... všimla som si, že tu už nie je automatické ukladanie článku. Alebo je?

Jediná výhoda týchto prázdnin bola, že drahý nechodil do roboty ani na prax. Celý čas sme tak mohli byť spolu. Videli sme pár filmov, asi raz sa povadili a mali sa radi. Keď dnes po takej dlhej dobe odchádzal domov, bolo mi oveľa smutnejšie ako mi býva normálne. To sa stáva, život ide ďalej a zajtra ho predsa znovu uvidím.

Včera bol spln... či dnes? Neznášam keď mi mesiac svieti do okna, i keď si uvedomujem, že je to krásna a magická chvíľa, niekedy ma to proste otravuje, keď sa v noci prevraciam na druhý bok a do očí mi zasvieti to hebedo, lenže to nevypnem. Nie je to lampa... Nič sa nedá robiť, ale posteľ nepremiestnim...

Piatok - 19. 11. 2010 alebo Zmiešané pocity

19. listopadu 2010 v 13:59 | Nerya |  Deň za dňom...
ddh
Táto noc bola nejaká krátka, alebo aspoň mne sa taká zdala. Prišli sme večer z kina a takmer hneď som šla do postele, ešte som sa aj vykašľala a umývanie vlasov a hneď šla do postele, ani som sa nehrala hry. Ráno som sa zobudila, s tým, že odkedy mám na mobile tie divné obrázky, ktoré hrajú pesničky, až neskôr mi došlo, že to zvonil budík a tie obrázky boli tie také malé zvončeky, ktoré sa mi pritom ukazujú. No radosť, ešte že som nezaspala.

Prax dnes našťastie ubehla celkom rýchlo (to si hovorím teraz, mali ste nás vidieť tam, ako sme kukali neustále na hodinky). Dostala som dvojku, z ranného umývania pacientky. Priznávam, že právom, mohlo to byť aj lepšie. Jediným mojím dnešným úspechom bolo, že sa mi ju podarilo na raňajky nakŕmiť. Tajne som potom dúfala, že sa mi to podarí aj naobed. Hlboko som sa prerátala, pretože tetuška nie a nie otvoriť ústa.

"Pani, ideme jesť, dobre?"
"Dobre."
"Tak otvorte ústa."
"Dobre."
"No, tak urobte veľké Á."
"A."
"Väčšie ústa musíte."
"Dobre."

Takto som sa s ňou naťahovala asi 15 minút (medzitým som si vyslúžila od ošetrovateľa oznámenie, že pani ma má na saláme, akoby som si to nestihla všimnúť). Skúšala som ju chváliť, presviedčať (povedala, že je to drahé, tak reku, že jej to dávam zadarmo - darmo) nič nepomáhalo. Potom skúšala jedna spolužiačka, potom druhá, tretia. Potom sme od zúfalstva zavolali profesorku. Nič. Hneď nato sme museli odísť, tak sme len oznámili, nech sa hádam ešte niekto pokúsi dostať do pani aspoň hadičkou polievku. Ktovie, či pochodili lepšie ako my.

Ináč som od rána ukážkovo nevyspatá. Ale napodiv sa cítim...neviem ako by som to napísala, zmierená. Na jednej strane som presvedčená, že je a bude všetko v poriadku, na druhej mám záchvaty neskutočného strachu. Vtedy si pripadám ako tá pani, tiež mám toľko vecí, ktoré ma presviedčajú o tom, že sa báť nemám, ale ja si len hovorím svoje. Našťastie sú to fakt len krátkodobé záležitosti. Vlastne, ani neviem prečo z toho všetkého robím takú drámu, asi to mám v tej svojej nešťastnej povahe, ktovie.

Po celkom dlhej dobe mám víkend len pre seba.Môžem si robiť čo chcem, kedy chcem a kde chcem. Nezvyčajný pocit. Niežeby by tá spoločnosť doteraz vadila, to nie. Len je to nezvyklé. K večeru idem do divadla, mám požičanú knihu (Jedz, modli sa a miluj) a mám kopu filmov a seriálov, ktoré som ešte nepozrela a chystám sa na ne už peknú dobu. Tiež môžem upratať izbu, pridávať články, spať. Takže už len ostáva dúfať, že to všetko ma dostačné zamestná, aby som nemyslela na hlúposti, ale len na to dobré.

23. 2. 2010 I.

18. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Je zvláštne ako niekedy sny dokážu ovplyvniť takmer celý náš deň, alebo aspoň polku z neho. Dnes ráno som sa zobudila s totálne zlým pocitom. Viem, že to nemalo nijaký reálny dôvod, pretože pokiaľ sa pamätám jediné čo sa v noci stalo, bolo že ma môj drahý upozornil, že chrápem.

Až neskôr, keď som tak totálne znechutná sedela v aute a šla po sestru (nemala som chuť ani si spievať spolu s rádiom) som si tak spomenula, čo sa mi to vlastne snívalo. Samé blbosti. Najprv, že sa môj frajer správal totálne hnusne podobne ako ten chlap v knihe Mexická vlna a potom druhá časť bola, že ma naháňa nejaký čudný vrah a ja sa nemám ako z mesta dostať domov, pretože na niektorých trasách by ma našiel (niečo ako z knihy Zátiší s vránami).

Možno som len pred spaním nad tým všetkým priveľmi rozmýšľala a tak sa mi to premietlo takto v snoch, ktovie. No ráno som sa zobudila totálne naštvatá, zúfalá a smutná. Až potom mi došlo že to pre toto. Nie pre niečo skutočné, ale len pre ilúziu vytvorenú v spánku. Človek by nepovedal, ako ho niečo také dokáže na pár hodín ovplyvniť, ale predsa len je to tak. U mňa teda určite. A keby sa mi teraz chcelo trošku viac sa zamyslieť, tak by som isto prišla na to, že sa mi to už stalo aj predtým. Len je to niečo, na čo radšej nespomínam.

Pripomína mi to dni, kedy moju náladu zase priveľmi ovplyvňuje počasie. Nestáva sa to síce tak často ako toto, ale i tak. Človek má zlú náladu kvôli niečomu, čo ani nemôže ovplyvniť. Akoby sme si už aj tak nevytvárali dostatok dôvodov na zlú náladu. Aspoň sny by sme ako tak mohli ovplyvniť. Vraj sny sú odrazom toho, na čo myslíme celý deň. Nie je to pravda, ak tak iba v okamihoch tých snoch. Môžem celý deň myslieť na jednu vec, ale mne sa bude zaručnee snívať len o tej, na ktorú som sa zamerala len na pár minúť a ktorá je pre mna nepríjemná. I keď je možné, že na ňu myslím, tak podvedome, že si to neuvedomujem...a preto sa mi sníva o tom.. ktovie..

Prvá vločka /Niečo je vo vzduchu/

18. listopadu 2010 v 19:00 | Nerya |  Téma týždňa
Ráno vyjdem von oblečená, ako by bola ešte skorá jeseň len v tenkom kabátiku s kabelkou na pleci. Vonku je zamrznutá tráva, autá majú sklá pokryté námrazou, kaluže začínajú zamŕzať. Ja sa zhlboka nadýchnem a cítim to - zimu. I keď viem, že je to ešte ďaleko, viem, že čoskoro to príde - sneh, prvá vločka.

Zbožňujem sneh, keby som si mohla vybrať, snežilo by od novembra do marca. Všetko by bolo biele, žiadne blato a padali by krásne veľké vločky. Nie také malé, ktoré padajú rýchlo a pichajú nás do tváre, ale také veľké, ktoré keď uvidíte pozastavíte sa nad tým, aby ste aspoň jednu chytili na rukavicu a mohli sa na ňu pozrieť zblízka. (Niektoré skutočne vyzerajú ako tie papierové, ktoré sme kedysi vystrihovali v školskej družine z papiera a robili z nich výzdobu triedy).

Prvá vločka, prvé sneženie, to všetko mi pripomína Vianoce, asi ako každému a stým spojené voľno, trhy - vôňu klobásy, vareného vína a medovníkov. Vtedy celý svet, akoby znežnel, akoby bol čistejší, akoby z neho vymizlo všetko zlo. Milujem prechádzky počas hustého sneženia, dokonca i tie v tlačenici na trhu. Nie vtedy, keď tadiaľ len prechádzam a ponáhľam sa, ale tie, keď mám kopu času a môžem si to všetko vychutnávať tak dlho ako sa mi zachce.

Dokonca mám niekedy stavy, že rada odmetávam sneh z chodníka, ometám auto a snažím sa to vyčistiť tak dokonale ako sa len dá. Niečo na tom bude - len tak vybehnúť do snehu s metlou a zametať a zametať, človeku sa trochu aspoň prečistí hlava. Už teraz sa neviem dočkať toho všetkého o čom tu píšem...

Jeseň prichádza...

18. listopadu 2010 v 13:00 | Nerya |  Raz za čas vezmem do ruky foťák...
prvá
Jeden pekný, i keď celkom veterný deň sme sa s D vybrali na prechádzku spojenú s hľadaním kešky. Strávili sme čas spolu, našli kešku, ja som urobila pár fotiek a celkom sme sa zabavili pri ceste naspäť, keďže sme nešli po ceste, čo sa nám zdalo ďaleko, ale rovno cez kopec, kde sa pasú kravu. Poviem Vám, že nie je ľahké "cválať" z kopca, dávať pozor na kravské zbytky a ešte podliezať ostatý plot (bohu vďaka, že v ňom nebola elektrina) a zavŕšiť to preskakovaním potoka. Dobrodružstvo ako vyšité.

druhá

tretia


21. 2. 2010 II.

17. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Takmer nič som dnes neurobila. Teda okrem toho, že som vstala, umyla si hlavu. Najedla sa a prednastavila články na dni keď tu nebudem. Zvláštne, že niekedy sú dni, kedy na blog ani nepomyslím. Čo dni, niekedy dokonca aj mesiace a potom zase príde doba, kedy sa od neho doslova nemôžem odtrhnúť. Je to fajn, mať miesto, o ktorom nikto nevie, kam sa človek môže tak pomyselne skryť pred okolitým svetom.

Nesmiem zabudnúť poliať Filoménu s Bonifácom (meine Flowers) pretože, mi uschnú... nehovorím, že som nejaký vzorný opatrovník kvetov, nám vlastne v dome vždy všetky pokapali. Toto má byť také druhé kolo, že či to znovu zvládneme. Mama si nakúpila zopár a mne sa tiež dva ušli. Bohvie čo sú to za druhy, tak ich polievam ako príde. Hádam nezomrú od prehnanej starostlivosti... to by mi ľúto bolo. Šak krom nich nemám v izbe živej duše...

Milujem vodu, sprchovanie, kúpanie. Neviem sa dočkať marca. Začnem chodiť plávať. Jednak ako snaha zhodiť aspoň deko a po druhé preto, lebo plávanie zbožňujem. Spojím príjemné s užitočným. Ktovie či to nejako pomôže. maximálne budem spokojnejšia. Ktovie či existujú také mp3 prehrávače pod vodu, že by ľudia, čo plávajú mohli zároveň aj počúvať. To by bolo fajn, také veselšie, i keď na plavárni býva postené rádio, keď sa ponoríte, veľa z neho nemáte. Musím zistiť, či to takuo niečo existuje. Teraz si idem vychutnať sprchu.

Môj mobil je prefíkaný. Minule som ho pol dňa nechala v snehu, samozrejme nie zámerne a v pohode fungoval ďalej. Keď mi však o dva dni padol do vane. Vytiahla som ho a stále šiel... tak som ho utrela...a PUF nešiel...dva dni som ho zúfalá sušila, kým zase nenabehol. Prefíknútý by bou celkom, robí si zo mňa srandu. Zajtra treba kukať aféry. Rodinná sláva, ešte že budem mimo domu, až do utorka. Aspoň ma nebude nikto komandovať a konečne sa ako tak vyspím. Juch.

Nemám rada cestovanie busom, všetci akoby po mne zazerali. Zlý pocit. Ešte že mám tie sluchátka, inač by ma porazilo. To také fajne odreagovanie, človek sa s nimi aj radšej prechádza ako bez nich. Som tvor neschopný žiť bez hudby. Keby ma tak často nebolievala hlava, tak slúchatká ani nevyberám. Stáva sa.

Okej, beriem čo mi treba, svoje drogy (tabletky od bolesti, na alergiu, proti nádche, na kašeľ, na moje krokodílie čelo, kým som to všetko kúpila pani v lekárni na mňa tak čudne pozerala), polejem kvety, urobím si vlasy a hotovo. Môžem sa vydať do veľkého sveta (do dediny vzdialenej 17km) a len z diaľky kontrolovať, či sa mnou tak krvopotne prednastavované články zverejňujú tak ako majú.

Streda - 17. 11. 2010 II. *I should think positive*

17. listopadu 2010 v 18:28 | Nerya |  Raz ma napadlo...
"Jenže Ty neslyšíš, jenže Ty neposloucháš,snad ani nevidíš, nebo spíš nechceš vidět.
A druhejm závidíš a v očích kapky slaný vody, zkus změnu, uvidíš, tak vítej do svobody."
Tomáš Klus, Pocity, album Cesta do záhu(d)by

Minule som sa zase s takým tým blbým pocitom vracala autom domov, smutná s myšlienkami takými, že keby to niekto videl tak podľa toho nakrúti telenovelu a detektívku zároveň. Hlavou sa mi preháňali myšlienky jedna cez druhú ako sa im zachcelo. Hudba hrala a ani ma nevydesilo auto, ktoré na mňa vybehlo z križovatky a takmer to neubrzdilo. Taký divný čas to bol, ani hudbu som nejako extra nevnímala (a to inokedy ide naplno a spievam si) len zrazu som sa nejako neviem ako ani prečo započúvala a hrala táto pieseň, ten refrén. 

Vtedy, ja neviem, možno mi hrablo, možno si to tak vysvetľujem len ja, ale akoby som sa v tom texte našla. Akoby som takisto odmietala všetko to, čo vidím a čo viem, len si to nechcem pripustiť. Sledujem filmy, ľudí a myslím na to, čo by som chcela mať. Čo mám, ale buď si to neuvedomujem, alebo to neviem oceniť a potom rozmýšľam nad hovadinami a neviem prestať plakať.

Pozitívne myslenie! Tak, skúsim zmenu a uvidím. Snáď to pôjde len k lepšiemu a nie naopak. Na koniec priznávam, že to možno Klus myslel inak, ale ja som na tú chvíľu vedela, že som sa v tom texte našla...

Streda - 17. 11. 2010 I. alebo Pozitívne myslenie sa niekedy vypláca

17. listopadu 2010 v 17:50 | Nerya |  Deň za dňom...
love, iconator.com
Aktuálny stav je, že mám umyté vlasy (v predstihu), večeriam niečo neskutočne nezdravé (slaninu), pijem litre čaju a ostala som doma sama s mačkou. Dnešný voľný deň sa rýchlo a isto chýli ku koncu a ja už rozmýšľam nad tým, čo všetko musím stihnúť aby som si mohla ísť ľahnúť trochu skorej a zajtra to na tej praxi ako tak zvládla a neodkvecla tam niekde od únavy.

Písala som, že ma v utorok mierne vydesil telefonát a hrozba, že spolu nebudeme. Ha! Omyl. Môj drahý sa po tom rozhodol zabojovať a povedal, že teda pôjde ku mne, ak ja nemôžem ísť k nim. Nič také sa však nekonalo (avšak som toto rozhodnutie patrične ocenila vďakou, pretože sa mi to zdalo neskutočne milé a úžasné) a on pekne napochodoval domov. V konečnom dôsledku tej pomoci nebolo veľa a tak sa pošťastilo a večer prišiel.

Noc a dnešok sme teda strávili spolu a ja musím priznať, že odkedy myslím pozitívne, som milšia a navonok možno aj trochu spokojnejšia. Tým pádom sa teda aj lepšie chovám a som milšia ako kedysi (to bol prvý cieľ a dúfam, že sa vydaril aspoň z časti) a to sa odráža aj na jeho chovaní, čo ma teší tiež. Druhým mojím cieľom bude teda len vydržať s týmto pozitívnym chovaním a začať SKUTOČNE myslieť pozitívne. Teraz sa o to len snažím, ale časom by som bola rada, keby som na to všetko aj reálne myslieť prestala.

21. 2. 2010 I.

16. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Typická nedeľa. Otec sa háda s matkou. Včera prišiel po štyroch týždňoch z Belgicka. Akurát mu to vyšlo cez naše prázdniny. Veselo. Našťastie nebudem doma. Teda aspoň niektoré dni. I keď v momentálnom stave by som si najradšej priala sedieť v posteli s čajom a knihou, pekne v teple.

Našla som jedno kníhkupectvo kde majú zľavy. Celkom... dobré zľavy povedala by som. Tak som si za posledný týždeň kúpila 6 kníh. Jednu som si pred Vianocami a už vtedy tam mali denníky princeznej. Nie všetky časti, ale len niektoré a za 2,50. Proti 6 eurám, čo je ich bežná cena som veru už vtedy zaváhala.

Minule som tam však vošla s tým, že bez knižky neodídem. A znova som sa pristavila pri tých denníkoch. Pred rokmi som totiž tvrdila že ich nechcem a každého som prsesviedčala, aby ich ani nenapadlo mi ich kupovať. Majú totiž kolo 18 častí a ja veru nemám nervy a peniaze aby som si kúpila kompletnú sériu. Ale... za tú cenu. Neodolala som. Tak mám teraz doma už 5 kusov ešte kúpim jeden za 2,50 no a potom mi neostáva nič iné ako zhánať tie ďalšie kusy, ktoré mi chýbajú.

Ale viete čo? Ani mi to nevadí. Mám rada tie knihy. Aspoň tie prvé, ktoré som čítala, i keď som počula, že tie ďalšie nestoja za veľa. Ale pre mňa je to úžasný pocit, ako na všetko zabudnúť, ako sa vymaniť z reality a na chvíľku byť niekde inde. A je to fajn.

Utorok - 16. 11. 2010 I. alebo Keď sa človek bojí, tak mu treba!

16. listopadu 2010 v 16:00 | Nerya |  Deň za dňom...
Only
Stužková dopadla nad očakávania výborne. Až na tie stĺpy a menšiu kolíziu v závere. ALe ináč to bolo úžasné, skvelé a super. Všetci zlatí a milí (niektorí nepochybne aj kvôli toľkému množstvu alkoholu, ktorý sa popil), program "na popukanie". I keď jeden člen našej výpravy strávil celý čas na záchode, fungovali sme celkom spoločne, ale aj oddelene, čo som ja - človek vrcholne nespoločenský celkom zvládla. O týždeň sú dozvuky.

Nebudem písať o tom koľkokrát sme znova s D preberali jednu a tú istú tému, ani to, že sa stále snažím presvedčiť sama seba o tom, že je všetko v poriadku, že je zlatý a milý (ale to je...) a dokonalý (to už menej i keď niekedy mám ten pocit) a že miluje len mňa a všetky tieto podobné veci. Vlastne...ja viem, že je to tak, skutočne to viem. Len mám akosi menší problém tomu aj skutočne uveriť.

Jasné, že mám svetlé chvíľky a že sa snažím myslieť pozitívne (nie nadarmo som čítala Tajomstvo), ale aj napriek tomu, mám neskutočný strach, strašný. Vyzerá to tak, že spolu totiž nebudeme celý víkend. Odjakživa sme spolu cez víkendy a cez týždeň málo. A teraz prídem aj to ten víkend. A keď som sa presviedčala, že to nevadí, že predsa zajtra je deň voľna, že to bude taká malá náhrada, tak ma omámil telefonát, že sa zrejme nič také konať nebude, pretože musí doma pomáhať a moja posteľ bude akosi nedostupná.

Viem, že je to hlúpe a zbytočné a možno až choré. Ale tak veľmi som zamestaná pozitívnym myslením a snahou odstrániť ten strach, že sa potom bojím ešte viac. Nedokážem sa poriadne sústrediť, všade hľadám nejaké náznaky, ktoré tam pritom ani v skutočnosti nie sú, vidím ich len ja sama. Viem, že mu tým ubližujem, ubližujem tým aj sebe. Obom a ničí nám to vzťah. Do istej miery určite.

Bože, najradšej by som mala nejaké tlačítko, ktorým by som mohla vypnúť niektoré myšlienky a spomienky, proste by som ich len tak vypla. Alebo hodila do koša ako nepotrebné súbory v pc. Alebo ešte lepšie, vrátila čas. Všetko sú to ale veci nemožné a ja sa už konečne musím začať správať dospelo a prestať na to všetko myslieť, lebo ak to takto pôjde ďalej, skončím sama niekde v blázinci!

1x04 Family ties

16. listopadu 2010 v 13:57 | Nerya |  1. séria
Vampire DiariesDamon hneď po prebudení Stefana informuje, že zariadi, aby mesto vedelo, že sa všetkými útokmi stojí zviera, ktoré už bolo chytené. Elena medzitým preberá rodinné dedičstvo, pretože ho sľúbila zapožičať Lockwoodovcom na večeriok. Pritom sa však pochytí s Jeremym, ktorí si chce vziať starožitné hodinky. Elena mu ich odmieta dať, pretože si myslí, že by ich predal za drogy. Jeremy však jej názor vyvráti s tým, že patrili ich otcovi a raz mali byť jeho.

Jeremy: "Nikdy bych to neprodal, jasný?"
Elena: "A proč jsi je teda vzal?"
Jeremy: "Protože to mělo být moje. Táta mi říkal, že to otcové předávajú prvorozeným synům.
Elena: "Chtěl ti je dát."
Jeremy: "Jo."

20. 2. 2010 I.

15. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Niekedy sa chováme k sebe ako tí najväčší nepriatelia. Nikto by si v tej chvíli nepomyslel, že tí dvaja ľudia sa možno milujú a to čo si hovoria, nemyslia vážne. Ako to však potom môžu myslieť ak nie vážne. Ak predsa niekoho skutočne milujete, prečo potom niekedy máte potrebu povedať mu, že vám niekedy ide na nervy, možno že ho dokonca v istých chvíľach nenávidíte za to čo urobil v minulosti, alebo si nedajbože nadávať, tak, že by na vás neboli rodičia hrdí. Prečo? Znamená to, že si vtedy toho druhého nevážime? Že ho už dostatočne nemilujeme?

Keď som sa spolužiačky pýtala na jej vzťah, zistila som, že sa len minimálne líši od toho môjho, i keď ten rozdiel tam predsa len bol. Nešlo o pravidelné hádky, ale skôr o to, ako sa dejú. Väčšinou sa týkajú obyčajných vecí, ale forma akou si tie obyčajné veci vytýkame a dávame najavo niekedy asi nie je s kostolným a zrejme ani s tým pomyselným vzťahovým poriadkom.

Kto nám však môže povedať čo je a čo nie je normálne? Keď svojho priateľa pošlem niekam, kam to veru neznie veľmi prívetivo, znamená to, že by sme sa mali rozísť? Znamená počet hádok kvalitu vzťahu? Alebo vyjadruje toto číslo veľkosť lásky? Ktovie.

Aj dnes ráno. Človek sa naozaj na vlastnej koži niekedy môže presvedčiť, že stačí okamih. Niečo trochu nepodstatné a stane sa z toho hádka ako hrom, pomaly sa dobre že nerozchádzame. Začíname sa vyčítať staré bolesti, všetko. Neberieme ohľad na toho druhého ani na to, ako sa to všetko skončí. Akoby vtedy bolo našou úlohou tomu druhému čo najviac ublížiť a dokázať si, kto komu ublížil viac.

Nie je dôležité, ako často sa hádame a ani to, prečo sa hádame. Niekedy si to však treba uvedomiť, aby sme o pár rokov nemali pri sebe niekoho s kým je to pre nás na nevydržanie a ským na seba hučíme aj preto, že sa na nás pozrel inak ako by sme chceli. Je jednoduché sa hádať. Nie je jednoduché prísť a ospravedlniť sa. Ale pokiaľ to dokážeme, vieme že sa milujeme. Ak totiž niekedy dospejeme do fázy, kedy nám to bude jedno bude zle.

Niekedy si to, že nám je ten druhý alebo vzťah ukradnutý len namýšľame. Myslíme si, že to potom zvládneme jednoduchšie no i tak niekde v kútiku duše nás ide rozhodiť a vieme, že nám je to ľúto, alebo nás to neskutočne štve. Keby však tento pocit neprichádzal, bola by tá ľahostajnosť skutočná. Bolo by zle. Opakom lásky nie je nenávisť, aj to je predsa nejaký cit. Ale ľahostajnosť. Verím, že nikdy nepríde...

Darjeeling Limited

15. listopadu 2010 v 20:40 | Nerya |  Videla som...
Darjeeling Limited
Francis: "Nejdřív vám chci poděkovat, že jste tady. Děkuju. Jste pro mě dva nejdůležitější lidé na světě. Nikdy jsem vám to neřekl, ale je to tak. Chci, aby jste to věděli. Mám tě rád, Petere."
Peter: "Děkuju."
Francis: " Mám tě rád, Jacku."
Jack: "Já tebe taky."

Traja bratia Francis, Jack a Peter sa stretnú spolu vo vlaku. Stretnutie zvolal ich brat Francis, aby našli duchodné uspokojenie a bohviečo ešte na ceste, ktorú im do bodky naplánoval Francisov poradca. Prvé nezhody začínajú už vo vlaku pri večeri, kedy Francis objednáva jedlo, ža všetkých troch, čo sa ale nepáči Petrovi a nastane menšia zvada, ktorá sa len prehĺbi po tom, čo si všetci bratia dajú voľno predajné lieky z lekárne, ktoré obsahujú omamné látky.

Francis: Piješ sirup proti kašli? To je pitomý způsob jak se sjet.

19. 2. 2010 I.

14. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Mám rada piatky. Asi nie som jediná. Terajší piatok je však trochu iný ako tie predošlé. Je rovnaký v tom, že zajtra musím vstať skoro, upratať, navariť, ísť po otca na stanicu a popri tom zvládnuť čo sa pritrafí. Je iný v tom, že už teraz viem, že keď si budem v Nedeľu líhať do postele budem mať čas na spanie a budem na to mať čas celý týždeň.

SOČka už je hotová, vytlačená, teraz už len čakať na to, ako sa to vyvinie v ďalších kolách. Klamala by som keby som povedala, že mi je to úplne jedno, pretože mi na tom záleží. Keď som tak v prvom kole stála a hovorila, uvedomovala som si, že je moja práca lepšia ako tie ostatné. Nie preto, že by som bola namyslená. Proste to tak bolo. Otázne je, či sa v ďalšom kole nájde pre mňa niekto kto by mi konkuroval v mojej kategórii, alebo postúpim rovno do ďašieho. A to som ju pôvodne písala, len tak, aby bola. Nechystala som sa s ňou opustiť brány mesta. Stalo sa. Nevadí. Myslím, že som rada, že takto aspoň moja snaha nevyšla nazmar a ja sa takto aspoň trošku zviditeľným a zlepším si prospech.

Hnedý papier alebo biely a nakresliť to hnedou pastelkou? Nikdy som nerobila nástenky. Nikdy, ani na základnej škole. Nevedela som pekne kresliť, akurát tak s omaľovánkou. A všetko na nástenke som musela upravovať aby to neviselo ani trošku na krivo. Teraz nástenkár som. Nemám na starosť nástenku v triede, ale tú na školskej chodbe. Vždy som obdivovala ľudí, ktorí to robievali. Pretože, to čo tam vystavia vidia všetci. Niektorí len preletia pohľadom, iní sa pristavia. Mám celé prázdniny na marcovú nástenku, pretože tá valentínska tam je už týždeň. Snáď vymyslím niečo... čo bude stáť za vyvesenie.

18. 2. 2010 I.

13. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Nikdy som nejako extra valentín neoslavovala. Maximálne sme si doma dali nejaké srdiečko, čokoládu, alebo sme boli na seba trochu milší. Ale žeby sme preto robili drámy, to nie. Tie posledné roky, i keď som nebola sama, som tomu tiež neprikladala nejakú veľkú váhu. Ale musím priznať, že posledný rok ma zmenil zrejme od hlavy k päte. Nemuselo to byť, ale stalo sa a ja som dnes taká aká som.

Teda aj tohtoročný valentín som si predstavovala spočiatku mierne inak. Svojho chlapa som prekvapila už týždeň predtým a počas týždňa náúšnicami a čokoládovým srdiečkom. Cez víkend sme spolu boli málo a v nedeľu vôbec nie, i keď, v kútiku duše som predsa len tajne dúfala, že sa objaví. Mýlila som sa. Ani po toľkých sklamaniach si stále nedokážem prestať vtĺkať do hlavy niektoré veci, ktoré by som chcela ale nakoniec sa aj tak nesplnia a ja som len zbytočne rozladená. Samozrejme sme sa dovadili... ale nakoniec sa to nejako urovnalo a na druhý deň mal prísť, lenže pred tým zavolal, že bude v robote dlhšie, že nepríde.

Možno som aj niečo tušila a možno som sa tomu po predošlej skúsenosti radšej vyhýbala. Ale nakoniec sa podarilo a prišiel aj s Milkou a EVOU :D vie čím ma poteší :) to mu teda neupriem. Nakoniec sme sa tak obzreli dozadu a zistili, žen ten Valentín akosi slávime už celý február. Niekedy len bežným dňom a niekedy niekde inde ako bývame bežne :)

Aspoň som sa poučila. Nepotrebujem sviečky, víno a čokolády. Len prítomnosť toho, koho milujem a to mi stačí, s valentínom alebo bez neho. Veď prečo nemať valentína celý mesiac, alebo... celý život, celý by mal byť taký, aby sme k sebe boli trošku viac milší a pozornejší a možno sa to stane časom našou súčasťou. Že sa nebudeme snažiť byť k sebe lepší, ale že to už bude prirodzená súčasť aj v obyčajné dni.

16. 2. 2010 I.

12. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Je klamstvo klamstvom ak to robíme pre dobrú vec? Je čudné ak niekto odučí hodinu s rúškou na ústach? Je normálne ak si všetko odkladáme na poslednú chvíľu?

Je rozdiel klamať..a klamať, ak klamete preto, aby vám to pomohlo, no zároveň vaše klamstvo a ani to, čo ním zastierate nikomu neublíži... prečo nie. Šťastie na úkor iných nie je šťastím, preto si treba dávať pozor na to, čo komu povieme. Čo urobíme, čo si vymyslíme, aby to niekomu neublížilo. Pretože, potom to zabolí, niekoho určite a vtedy sa mi už len budeme bezmocne prizerať ako ten druhý trpí. Klamala som. Písala som prácu do školy. Časť z nej som si vymyslela. Postúpila som ďalej, ja som spokojná, konzultantka tiež, všetci ma pochválili. Možno... možno by sa predsa len našiel niekto, komu som týmto konaním ublížila... zase raz som brala na vedomie iba vlastnú spokojnosť. No myslím, že vo svete existujú aj horšie veci ako je táto.

Ako študenti chodíme do školy takmer denne s výnimkou prázdnin. Chorí či nechorí, niektorí z nás tam sedia v kadejakom stave, ale keď prídem na hodinu a profesor má na ústach rúšku, aby sa nenakazil... z časti na zasmiatie ale... preboha, veď nie je v oblasti karantény. Ľudia niekedy akoby chceli byť zaujímaví za každú cenu, ale niekedy im to bohužiaľ nevychádza. Ich šanca ukázať sa vyjde navnivoč a voči okoliu úplne inak ako zamýšľali.

Som ako moja matka. Mám pol roka na napísanie práce. Ja však začnem vážne uvažovať nad písaním až tak v polovičke. Skutočne písať začnem tak týždeň pred termínom, prinajhoršom večer pred. Priveľa stresu nerobí dobre. Čím to je? Že i napriek tomu, že si toto všetko uvedomujeme, ani po niekoľkých rokoch nie sme schopní rozdeliť si čas tak, aby sme mali všetko pod kontrolou, aby sme sa neponáhľali na poslednú chvíľu. Možno, to však niekedy závisí od predmetu. Keď som začínala chodievať vlakom, väčšinou som na stanici čakala takmer hodinu vopred, aby som si stihla kúpiť lístok, zistiť, kam vlak príde, ktorý bude môj. Aby som sa mohla psychicky pripraviť. Časom som zistila, že to možno trochu preháňam a tak nakoniec chodím desať minút pred odchodom. No i tak, mám stále dosť času a nemusím utekať. Prečo to nedokážem aj v iných veciach?

Priatelia /Rýchla pomoc v núdzi/

12. listopadu 2010 v 14:00 | Nerya |  Téma týždňa
Existuje veľa ľudí okolo nás, avšak len malú časť z nich si dovolíme nazvať svojimi priateľmi. Rôzni ľudia - rôzne delenia, niektorí majú priateľov a najlepších priateľov, iný pri slove priateľ, priateľka rozumejú ako pomenovanie partnera. Niektorí zase majú veľa kamarátov a len jedného najlepšieho priateľa alebo priateľku.

Názory na to, ako by sa mal pravý priateľ správať sa líšia. Každý má svoje predstavy o tom, ako by mal ten jeho ,,priateľ" vyzerať, ako by sa mal choviť, obliekať sa a rôzne veľa ostatných vecí. Niektorí si hľadajú priateľov im podobným výzorovo, niektorí zase takých, ktorí sú s nimi dlhé roky, niektorí sa zamerajú len na to, aký je ten človek vo vnútri. Pri priateľstve by nemalo byť škatuľkovanie typu, ja som metalista, tak sa bavím iba s metalistami. To podľa mňa nie je správne, ale stáva sa to veľmi často.

Kedysi som aj ja mala priateľov, najlepšiu priateľku a bola som šťastná. Aspoň tak šťastná, ako som vedela byť. Bolo mi dobre, keď som mala okolo seba toľko ľudí. Neskôr som však pochopila, že to nie som ja. Som samotár. A tak mi to vyhovuje. Teda, niežeby sa mi niekedy nezacnelo po spoločnosti viacerých ľudí, ale to fakt len málokedy.

Nerada s ľudmi komunikujem cez ICQ a podobné veci o ničom, len preto, že sú online a majú potrebu mi napísať. Nerada chodím von, na spoločenské akcie, chaty alebo len tak v piatky večer von. Radšej som doma. Viem, že to znie neuveriteľne nudne, ale ja som už raz taká. Viac ma láka ostať večer pri filme a vypiť si pohár vína, alebo sedieť vzadu v izbe s D a Krtkom a mať pekný večer. Nič viac mi netreba.

Môj svet sa takto oklieštil o mnohých ľudí. Sú okolo mňa takí, ktorí ma majú radi, ktorí mi pomôžu keď treba, na ktorých sa môžem kedykoľvek obrátiť a ktorých mám skutočne rada. Nie je ich veľa, ale sú tu. Nemusím si s nimi písať siahodlné správy o tom, že práve nič nerobím len sedím za pc, nemusím s nimi chodiť von, tým pádom nemusím hľadať množstvá výhovoriek, že von ísť nechcem. Nič z toho.

Moja trieda. Viem, že sú v nej skupinky, že sa niektorí nemajú radi. Že nie všetci sú takí kamaráti ako iní. Viem však, že keby niečo, oni sú tu a že sú v nej osoby, ktorým môžem dôverovať, napísať, poprosiť o radu. Toto sú moji priatelia. Potom mám už len D, ktorí plní takú menšiu úlohu môjho najlepšieho priateľa. Viem, že ho to veľmi niekedy neteší, pretože sú veci, o ktorých rozmýšľam a ktoré sa ho niekedy dotknú. Ale.. neviem čo iné robiť, ako mu to povedať, pretože on vidí, že sa niečo deje a vždy chce vedieť čo.

Priatelia vždy prídu... Noví a v plnej sile.

22. 10. 2009 II.

11. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Dnes narozdiel od včerajška...je zima. Teda, niežeby napadol sneh a autá prestali jazdiť, ale niekto vypol kúrenie. Tak ako som práve zhodila omylom stolec pod stolom a teraz is nemám kde vyložiť nohy, akurát tak na studený radiátor.
Keby bolo keby. Keby som nebola lenivá, išla by som kúrenie zapnúť a stolec zdvihnúť. Dobre urobím to zachvíľu, lebo momentálne sa mi naozaj nechce. Aj keď som sa dnes ráno odhodlávala ísť spať...ale nakoniec som to dokázala :D aj toto dokážem :D
Dnes tu teda zase presedím polku dňa a zase večer a niekde pomedzi to si možno pôjdem ľahnúť a budem polievať svoju e-zahradku :D dnes som zvládla nový level :D teraz zase další a tak dookola, niekedy sa až sama sebe čudujem, ako ma niečo také môže baviť.

1x03 Friday night bites

11. listopadu 2010 v 15:00 | Nerya |  1. séria
Vampire Diaries

"Ale já se cítím dobře. Byl to těžký rok. Konečně začínám cítit, že se vše vrací do vyjetých kolejí."

Bonnie pri prvom náhodnom dotyku so Stefanom pocíti niečo zlé, hlavne preto potom varuje Elenu, aby sa neunáhlila a dal si na neho pozor. V snahe zmeniť napätie medzi Stefanom a Bonnie sa Elena rozhodne oboch pozvať k nim domov na večeru, aby mali možnosť lepšie sa spoznať.

22. 10. 2009 I.

10. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Prečo vždy, keď môžem byť hore trošku dlhšie neostanem hore ,,len" trošku dlhšie. Sedím za pc až do druhého rána a až v pokročilej nočnej hodine ma chytia myšlienky na spánok a na to, že by asi bolo rozumnejšie sa presunúť do postele. Lenže... mne sa nechce. To je môj problém, som taká lennivá, že aj keď mám len prejsť pár metrov do postele, aby som mohla pokračovať v nič nerobení, ani to sa mi nechce.
Dnes som sa prvýkrát vykašala napísať sestre sloh do školy. O dva roky maturuje, bude jej to treba no nie? Síce som mala z toho mierne výčitky, ale keď mi ho doniesla napísaný s tým, že ho mám opraviť, zistila, som, že výčitky môžem poslať spať (ak sa aspoň im bude chcieť do postele), pretože ten sloh sa jej fakt, že podaril :) jedine, čo som jej pomohla so záverom a bolo hotovo. Tuším ešte pridám pár obsahov kníh a možno...možno si pôjdem ľahnúť... alebo robiť brušáky. Do stužkovej musím zhodiť bruch... no..alebo len tretinu z neho :D aj to by bolo celkom prijateľné :D.

Streda - 10. 11. 2010 II. alebo prípravy začínajú

10. listopadu 2010 v 20:00 | Nerya |  Deň za dňom...
Colors
Zajtra ráno idem normálne na prax...neteším sa. To minulé oddelenie mi vyhovovalo viac ako to čo máme teraz, ale... musím si proste len zvyknúť a prestať frflať. Poobede, hurá, idem si dať robiť nechty. Viem, že by som nemala, pretože prax je aj v Piatok, ale neskôr sa nedá, keďže máme málo času. Pôjdem sa proste v piatok ospravedlniť. Ak to nepomôže ...no.. neviem, ale nedám si ich dolu ani za nič. Na praxi totiž musíme mať len také malinké kýptiky a s takými predsa nepôjdem na stužkovú. Ešte že mi sestra dohodila kamošku, ktorá mi to urobí celkom lacno. Na ten týždeň čo to budem mať, no nekup to. Len dúfam, že budú pekné. Nemám totiž ani tušenie, čo mi chcú na tie nechty napatlať, ktovie.

Šaty už mám kupené od minulého roka (no a čo, že idem dvakrát v tých istých, dám si ich aj nabudúce na svoju, ja som neni taká, že by mi to nejako extra vadilo). Mne sa strašne páčia, sú na ramienka, dlhé až po zem a krásne červené (hodia sa mi k vlasom), na spodku také vrstvené, s ružičkou a vzadu na zaväzovanie! Včera som ich ešte skúšala, či sa do nich vôjdem, k nim ešte topánky (neviem sa rozhodnúť) a niečo na krk (to niečo sme kúpili v Tescu a celkom rýchlo a lacno). Sestra vymyslí nejaký účes, make-up (čiže ona mi dá tiene a ja sebe riasenku, jednoduché) a hotovo.

Neviem, či sa mám tešiť, alebo strachovať, ktovie. V prvom rade nám ale bude treba odvoz (neviem kde ho ideme zháňať) a potom budem ja potrebovať niekoľko pohárikov, aby som to tam zvládla. Budem mať síce psychickú podporu doma a aj tam v podobe Krtka, D a jeho sestry, ale predsa len...alkohol Vám tie pomyselné ružové okuliare nasadí presnejšie a istejšie ako človek. Niežeby som bol alkoholik, ale sú situácie, ktoré si vyžadujú trochu si vypiť (keď napríklad idete prezentovať SOČ pred neviem koľkými ľudmi a ste na pokraji zrútenia ako ja v to ráno), aby ste ich vôbec zvládli s úsmevom.

Nakoniec mi už len ostáva sa modliť, aby sa ten môj bruch do piatku vyparil aj s tou citrónovou vodou, aby sa nič nepokazilo ako moja zázračná chudnúca polievka, aby sme nakoniec nešli 10km domov nadránom pripitý pešo a aby som nezaspala na stole (po mnohých skúsenostiach viem, že keď si dám viac ako len "do nálady" chce sa mi spať).

1x02 Night of the comet

10. listopadu 2010 v 16:00 | Nerya |  1. séria
Vampire Diaries
Jenna sa chystá do školy navštíviť profesora Dejepisu, ktorý sa s ňou chce rozprávať o Jeremyho správaní a prospechu. Elena prichádza do školy, kde sa stretáva s Bonnie. Tá jej rozpráva o tom, že je vlastne čarodejnica a nie jediná v rodine.

"Babča se mi to snažila vysvětlit, ale měla toho trochu víc upito, tak jsem tomu raději nevěnovala pozornost."

Streda - 10. 11. 2010 I. alebo deň s črevnou chrípkou

10. listopadu 2010 v 13:20 | Nerya |  Deň za dňom...
voda
Je to úžasný pocit, keď ráno nemusíte vstávať do školy. Pekne sa po zazvonení budíka prevaliť na druhý bok a pokračovať v tej úžasnej činnosti, ktorú ste robili celú noc. Pre mňa to je niečo, čo si nemôžem dovoliť, často, ale keď už, tak som za to nekonečne vďačná. Dnes som to aj potrebovala. Včera sme si ešte pred polnocou so sestrou farbili hlavu, aby sme si dnes mohli dopriať očistnú kúru.

Očistná kúra, celkom pekne to znie, v praxi to však znamená, že po včerajšom farbení sedíme vzpriamene, vlasy máme vypnuté dohora a ofiny vypnuté. Na krku, ušiach, čele a kdekoľvek okolo vlasov máme napatlaný krém. Mastný a po záruke, ale našťastie osvedčený na toto použitie. Tak si ho tam dáme a po nejakej dobe zotrieme, niektoré škvrny tak potom pomiznú.

Musia zmiznúť do Piatku. A takisto si musím pár krát umyť hlavu, aby som si tú farbu zmyla z hlavy - nie z vlasov, ale z hlavy. Pretože teraz, keď mám cestičku, ani by ste ju nenašli, pretože aj tá je zafarbená. Tak to musím urobiť tak, aby moja pokožka hlavy mala zase normálnu farbu, inak budem vyzerať ako debil.

Črevnú chrípku má moja sestra, pre mňa to je len dobre, keďže to môžem dostať, čo som síce chvalabohu nedostala, ale predsa len :) výhovorka je to dobrá. Len som sa jej opýtala, čo povedať doktorke a radosť žiť.

Vstala som na svoje pomery celkom skoro (o desiatej), potom raňajky a potom som si chcela dať tú svoju kapustovú chudnúcu polievku. Keď som sa ňu pozrela, bola trošku spenená, ale sa mi to nezdalo, keďže som ju varila len včera. Tak som ju v pohode prevarila  a nabrala si. A vtedy som zistila, že tá pena nebola v poriadku, že tá polievka sa akosi zmenila za tú noc a veru nie k lepšiemu. Takže kapustová diéta už nebude spočívať v tom, koľko tanierov polievky zjem, ale koľko ich tajne vyhodím namiesto toho, aby som ich musela zjesť...och joj... ostáva mi voda.

Jewellery...

10. listopadu 2010 v 12:06 | Nerya |  Raz za čas vezmem do ruky foťák...
tá krajšie
Fotila som to na šatách, ktoré budem mať oblečené :) Vyberali sme ich včera večer s mamou a sestrou. Mne sa zapáčil náhrdelník, stačilo už len potom vybrať naušničky. Podľa odborného vkusu setry som ich aj nakoniec kúpila, keďže povedala, že sa k tým šatám budú hodiť a mne neostalo nič iné, ako jej uveriť, keďže ja sa v týchto veciach nejako extra nevyznám (ešte že ju mám, je to môj módny guru).

21. 10. 2009 II.

9. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
No dobre priznávam, že som dnes mala menšie pochybnosti. Keďže som chorá a doma a drahý dnes bol doma tiež a neboli sme spolu... neviem, akoby ma prepadli pochybnosti, či mi ešte vôbec chýba keď pri mne nie je. Zožieralo ma to takmer celý deň, vlastne aj po tom ako sa ma kamarát snažil upokojiť, že je to normálne. Až nakoniec... pre chvíľou som s ním volala... a keď som začula jeho rozospatý hlas, akoby som sa upokojila. Vedela, som že mi chýba, aj keď teraz je to iné ako kedysi. Už som schopná vydržať pár dní bez neho...alebo aspoň jeden určite :D Btw, dnes tu pridávam kopu piesní, pretože... ich mmtálne počúvam stále dookola, tak kým sa mi neobohrajú :) potom keď ma chytí nová vlna zase pridám iné.
Trochu odveci, ale poznáte seriál Možno som to ja? :D Ja som vždy chcela vedieť písať tak ako ona :D a teraz som si vlastne uvedomila, že ja tak písať viem :D Vďaka dvom rokom na Obchodnej :D obyčajná desaťprstová hmatová metóda a voila :D viem písať na klávesnici ako dievča z môjho oľúbeného seriálu. :D

1x01 Pilot

9. listopadu 2010 v 12:22 | Nerya |  1. séria
Vampire Diaries
Pár mesiacov po smrti Eleniných a Jeremyho rodičov sa Elena znova vracia do školy. Po tejto tragickej udalosti, ktorá zasiahla do jej života sa však z milej usmievavej a všetkými obdivovanej Eleny stane dievča, ktoré síce vo svojom živote pokračuje, ale narozdiel od minulosti, teraz sa už len snaží hrať pred ostatnými, že je všetko fajn.

Všetko také však nie je. Elena sa sama musí vyrovnávať so stratou rodičou, s tým, že sa o nich stará sestra ich matky, a že jej mladší brat to akosi nezvládol a začal sa venovať drogám a veciam podobným.

21. 10. 2009 I.

8. listopadu 2010 v 23:00 | Nerya |  History...
Taký zvláštny pocit po dlhej dobe ráno v stredu vstať s tým, že nemusím nič... teda takmer nič. Vstať, poliať si záhradku na FB, poriadiť aby mamka zase nefrflala a potom robiť, čo sa mi chce :) Samozrejme, v okolí nášho domu :D alebo izby. Ak by som totiž vystrčila nohu z domu, učiteľské radary by to hneď zaznamenali. To sa predsa nesmie, keď je človek chorý. Tak som vstala na smsku od drahého, ktorý dnes tiež nebol v škole, rozhodol sa ísť na kontrolu, čo znamená, že dnes po dlhej dobe to bude deň kedy spolu nebudeme...a to vlastne máme deväťmesačné výročie... A to všetko som si uvedomila až teraz keď to píšem... Taký nezvyk trochu. Ale už to vidím, teraz pohoda, ale večer mi začne chýbať. Ako vždy, ale vtedy už s tým nič nenarobím. Idem do postele, ľahnúť si a skúsiť na nič nemyslieť, aby mi nebolo smutno. But, I will come back later :)

The Vampire Diaries

8. listopadu 2010 v 22:36 | Nerya |  Serials Special
The Vampire Diaries
Upírske denníky sú jedným z mála seriálov, ktoré som bola ochotná stiahnuť si do pc, i keď to bol prvotný popud od mojej setry, ale čím ďalej som sledovala ja, tým viac som aj sama chcela. Dnes mám za sebou takmer celú prvú sériu a už sa neviem dočkať druhej. Tiež som čítala prvé dve knihy. Musím ale priznať, že to čítať nebudem, aspoň nie, kým sledujem seriál, pretože sú tam neskutočné odlišnosti, ktoré ma len mýlia. Takže, možno sa ku knihám neskôr vrátim.

Seriál je o príbehu Eleny Gilbertovej, ktorá po smrti rodičov ostane bývať so svojou tetou a mladším bratom (v knihe to bola malinká sestra, no otras). Napriek tragickej udalosti normálne chodí do školy a snaží sa so všetkým vysporiadať. Jedného dňa jej však do života vstúpi Stefan Salvatore a o niečo neskôr aj jeho brat Damon. Elena má slabosť pre Stefana a tak netrvá dlho, kým sa dajú dokopy. Nepríjemnosti im však robí Stefanov brat, pretože Elena sa nápadne podobá na jeho dávnu lásku Katherine.

Miestami obyčajná lovestory, miestami napínavé na prasknutie nervov. Také mám rada, trochu zlého aj dobrého. Ja som si osobne najviac obľúbila Damona. I keď v prvom okamihu vyzeral ako ten "skutočne zlý" brat, hneď ako sa rozhovoril vedela som, že tam pasuje hádam ako nikto. Hneď ako prehovoril ,,Hello brother" sa mi dostal pod kožu. Aj preto som rada, že som si sťahovala originálnu verziu a nie tú predabovanú, osobne si totiž neviem predstaviť nadabovaného Damona. A aj keby, verím, že by to nedopadlo veľmi dobre a že by sa to ani trochu nepodobalo originálu, ktorý je neskutočný a nezameniteľný.

Aj napriek tomu, nedám si povedať a už sa chystám na budúcu nedeľu, že si to pozriem, aby som predsa len mohla s čistým svedomím ohodnotiť, čo nám to ten dabing pripravil. Dovtedy si ale musím vystačiť s tým čo mám. Budem sa snažiť pravidelne Vám prinášať obsahy jednotlivých dielov aspoň v skratke a tým chcem upozorniť aj na Spoilery, ktoré sa sem tam môžu vyskytnúť. Ja som si ten serál zamilovala. Dúfam, že Vy tiež.


..- 1. Séria -..                ..- 2. Séria -..

Pondelok - 8. 11. 2010 I. alebo Nech žijú čínske obchody a ľudia.

8. listopadu 2010 v 18:54 | Nerya |  Deň za dňom...
6545
Pondelky by mali zakázať. To si hovorím vždy, keď po celkom peknom víkende musím zrazu vyliezť z tej vyhriatej postele skoro ráno a tváriť sa, že fungujem tak, ako sa odo mňa očakáva. Najradšej by som však ani nevyliezla. Strávila by som tam celý deň. Pekne potichučku, nikto by sa o mne nedozvedel, nikto by ma nevyrušoval. Tíško by som si existovala v tom malom kútiku môjho sveta. Mala by som pokoj od každého a od všetkého.

Nejde to... nemôžem ostať v posteli kedy chcem a ako dlho chcem, mám toho veľa, niekedy mám pocit, že až priveľa. No i tak sa niekedy na to všetko proste vykašlem a zaleziem do postele. Čo môžeš urobiť zajtra... alebo tak nejako to je, každopádne ja to naplno využívam a potom som nervák, pretože potom pre zmenu nestíham nič.

Dnešok som teda v škole prežila s myšlienkami niekde úplne  inde a tešila sa na poobedie s D. Po škole sa mi stala ohavná vec. Pár týždňov mám v jednom obchode vyhliadnutú celkom peknú bundu, ktorú som si chcela kúpiť. Chýbali len peniaze. Ani som sa nepozerala po iných, proste som šla na istotu. Keď som tam však dnes, na ,,istotu" prišla, zistila som, že číňania nie sú ľudia, pretože som sa nevpratala do veľkosti XL! Niežeby ma to teda nejak zvlášť trápilo tá veľkosť. Len ma trápila tá bunda, taká pekná bola.

Na pokraji nervového zrútenia som volala mame, ktorá ma upokojila a povedala, že si nemám bundu pozerať u číňana, ale u ľudí. Tak som prešla pol mesta a nikde nič. A tie, ktoré by mi aj boli, boli pre zmenu príšerné. Takže ďakujem pekne, radšej budem chodiť celú zimu v tenučkom kabátiku, ako by som mala nosiť tú ohavu, ktorú som si v návale neviem čoho kúpila pred dvoma rokmi. Tú by som si teraz vzala tak možno na lyžovačku (keby som lyžovala) alebo na turistiku.

Takže dnešok strávim premýšľaním o tom, kde zoženiem novú a celkom súcu bundu, nad tým, ako stihnúť toľko vecí za 24 hodín a hlavne sa modliť, aby triedna vzala omluvenku. Niežeby som ju mala sfalšovanú alebo niečo podobné. Len ona je proste taká, že pri nej si človek nikdy nemôže byť na istom, či Vám ju vezme alebo nie, či náhodou ju nenapadne volať rodičom, doktorke a neviem kam ešte by ju mohlo napadnúť zavolať.

♥ Green Street Hooligans

7. listopadu 2010 v 23:50 | Nerya |  Videla som...
Green Street Hooligans
"Jmenuji se Matt Buckner. Na jaře mě vykopli z Harvardu, dva měsíce před ukončením. Ale lekci, která byla přede mnou, by mi nemohla dát žádná škola."

Matt Buckner alá Frodo v roli tvrďáka je tesne pred ukončením štúdia vylúčený z Harvardu. To veru nie je bohviečo, rozhodne sa teda odísť do Londýna za svojou sestrou Shanon, ktorá tam žije spolu so svojím manželom Stevom a synom Benom.

Hneď po príchode jej vyrozpráva dôvod, pre ktorý ho vykopli - jeho spolubývajúci si v jeho skrini urobil taký minisklad drog. Matt však nič neurobil, len sa jednoducho zbalil a odišiel, hlavne aj preto, že jeho spolužiak bohužiaľ patril medzi tých vplyvnejších študentov. O niečo neskôr sa na scéne obajví Pete, Stevov mladší brat, ktorému nanútia Mattovu prítomnosť na furbalovom zápase, ne ktorý sa Pete chystá.

Pete povolí, no počas cesty sa chce amíka zbaviť, čo sa mu však nepodarí a vezme so sebou do krčmy ,,medzi svojich". Tam pijú a pripravujú sa na zápas. Pete zoznámi Matta so svojími kamošmi, ktorí sú spočiatku trochu nedôverčiví, no nakoniec ho prijmú medzi seba. SPolu sa napokon vyberú na zápas, cestou z neho však Matta zastavia fanúšikovia hosťujúceho mužstva. Našťastie sa včas objaví Pete s kamošmi a my môžme sledovať prvú väčšiu bitku vo filme.

"Když dostaneš první ránu, zjistíš, že nejsi ze skla, neuvědomíš si,
že žiješ, dokud si nesáhneš na dno."

Nedeľa - 7.11.2010 I.

7. listopadu 2010 v 21:33 | Nerya |  Deň za dňom...
Už zase. Hovorím si a sedím tu bez pohnutia. Teda, hýbu sa len moje ruky, ale aj to len veľmi málinko. Zajtra znova škola. Znova budem musieť ráno počúvať otrasné zvonenie budíka a tak ako vždy ho budem môcť vypnúť, až keď budem skutočne hore a zobudená, stopercentne uistená o tom, že už si neľahnem znova do postele s myšlienkou ...ešte päť minút... ale že skutočne vstanem, oblečiem sa a budem fungovať celý deň.

Víkend nebol bohviečo. Niežeby som sa nejako extra nudila, na druhej strane som toho však veľmi nepospala, takže už teraz mám pocit chronického nedostatku spánku (ako inak). Dokonca ma tak napadlo, že čím menej toho cez deň urobím, tým viac si pripadám unavená a akoby mi aj ten deň skôr ubehol pri tom ničnerobení. Ale to je tak asi vždy, že sa čas vlečie len vtedy, keď to nechceme a keď nám je fajn, tak ubehne ešte skôr, ako by sme si priali.

Ani tie dni už teraz nie sú také ako bývali kedysi. Človek sa ráno zobudí a má pocit, že nevstal ráno o deviatej, ale o dvanásť hodín neskôr - večer. Obloha sivá a zatiahnutá mrakmi, akoby sa pred nami slnko chcelo skryť a naznačiť nám, že je čas na zimný spánok. Ten by som veru potrebovala aj ja. Deptajú ma tieto dni, kedy je vonku počasie také akurát na spanie a my musíme fungovať. Fakt..už len to počasie ma unavuje, niekedy sú proste dni, kedy si pripadám ako tá figúrka medvedíka, ktorá kýve hlavou, keď na ňu svieti slnko. Ja takisto, ale samozrejme, že sú dni, kedy stačí trošku postrčiť a ide to aj bez slnka.

V takýchto chvíľach by som bola rada medveďom a už aj sa uložila na zimný spánok.

Sobota - 6.11.2010 I.

6. listopadu 2010 v 22:33 | Nerya |  Raz ma napadlo...
Zlé veci sa dejú. Dejú sa bežným ľudom v ich bežných životoch. Dejú sa ľudom okolo mňa. Dejú sa mne. Každý si tieto veci rieši po svojom, každý ich prežíva nejako inakšie. Každý si z toho berie svoje malé ponaučenie do budúcnosti a svoj bôľ, ktorý pretrváva dlhšie.

Aj ja mám svoje zlé veci, ktoré sa udiali a zanechali vo mne niečo, čo sa ma drží doteraz. Viem, že už odvtedy uplynulo dosť veľa času, ale i napriek tomu mám obdobia, kedy sa znova a znova zhrýzam výčitkami a všetka bolesť akoby sa vrátila v plnej sila pripravená pripomenúť sa mi a znova obnoviť všetky pocity, ktoré ma ovládali vtedy.

Sú dni, kedy mi je úplne úžasne, kedy minulosť ostáva minulosťou a kedy som jedným z najšťastnejších ľudí na svete. Vtedy si dokážem povedať, že to všetko je skutočne len minulosť, ktorá sa už nezopakuje, že už predsa nikdy nebudem trpieť tak ako vtedy. Dni keď sa na všetko pozerám tak optimisticky ako sa len dá.

Inokedy si však neodpustím myšlienky na to, čo by bolo, keby sa to nebodaj zopakovalo. Bojím sa totiž prestať myslieť na to všetko, aby sa to vďaka mojej nepozornosti nezopakovalo to všetko. Ale na druhej strane si uvedomujem, že tým ako sa snažím dávať si na to pozor a ako sa tomu snažím všemožne vyhýbať, akoby som to k sebe privolávala. Neviem, čo by som robila keby sa to stalo znovu, niekedy dokonca uvažujem nad tým, či by som znovu dokázala prežiť toľkú bolesť a sklamanie...

Sama v sebe sa niekedy nevyznám...a sama si neviem akosi pomôcť. Viem, že  sa snažím, kiežby však tú snahu aspoň niekto videl...pretože počúvať to, že ... no proste, niekedy ma tie sebavedomiepodkopávajúce reči nebavia...

Piatok - 5.11.2010 I,

5. listopadu 2010 v 22:15 | Nerya |  Deň za dňom...
,,Zlatko vstávaj."   
,,Čt."

Nevstala som. Pekne krásne som ostala doma spať. Prespali sme nakoniec celé dopoludnie a vstávali až okolo jednej. Prebúdzanie to bolo pekné, i keď v noci sa mi snívalo niekoľko nepríjemných snov, ktoré ma donútili pritúliť sa k nemu. Nenávidím tie sny, z ktorých mi potom ostane ten blbý pocit celý deň a ja som celý deň mimo, pretože sa nemôžem zbaviť myšlienok naň.

Poobede som sa prekvapivo sama od seba pustila do upratovania, predsa len treba doma pomôcť niečo viac ako normálne a mama to aj našťastie ocenila a ja som rada, že som jej aspoň trochu zlepšila náladu, že neprišla domov a nebola podráždená. Aj D mi pomohol, takže sme to nakoniec zvládli v celku rýchlom čase a vyrazili sme do mesta.

Druhý deň praktických maturít som už neabsolvovala s mamou, ale s D, keďže išiel podporiť spolužiakov, tak som išla s ním. Pár miešaných drinkov, pirohy, milkshake a palacinku sme zvládli v priebehu hodinky a pol. Ja dneska už drinky bez alkoholu, kedže niekedy po polnoci idem po sestru na koncert. Čiže ma v noci čaká hodinová cesta autom po ňu a potom naspäť. No veselo.

Doma sme už len sedeli, rozprávali sa s mamou, čo myslím, že jej celkom prospelo, vzhľadom na jej aktuálny stav a potom som sedela za netom, D si čítal. Teraz sme si k takej neskorej večeri pustili EuroTrip, z ktorého nám teraz ostali len titulky a rozmýšľame, čo s načatým večerom. Asi len spať, kým je čas na to.

♥ Notebook

5. listopadu 2010 v 13:37 | Nerya |  Videla som...
Videla som ho náhodou. Raz, dva razy, tretíkrát som si k nemu sadla sama a pozrela od začiatku do konca. Teraz však už viem, že si ho pozrem ešte raz, minimálne a možno nespočetne veľa ráz.

Nie som ten typ, ktorý by takéto filmy vyhľadával. Aj tento sa ku mne dostal náhodou. Spočiatku som netušila o čo ide, keďže som videla len pár scén, až po pozretí celého filmu som pripustila, že je to jeden z ,,tých" filmov, ktoré vo Vás niečo zanechajú, ktoré s Vami nejakú dobu ostanú, kým sa od nich úplne odpútate.

Starý pán v domove dôchodcov sa rozhodne čítať príbeh jednej dáme, ktorá tam žije a má problémy s pamäťou. Jeho rodina toto jeho rozhodnutie nechápe a dokonca ho považuje za bláznivé a zbytočné. On sa však nevzdáva a začína jej rozprávať príbeh o dvoch ľudoch...

Príbeh Allie bohatej dievčiny a Noaha chudobné chlapca. Spočiatku pre seba takmer neznámi ľudia sa po čase do seba bláznivo zaľúbia. Strávia spolu leto, no potom musí Allie nastúpiť do školy a Noah na vojnu. Allie sa v škole darí a popri tom si nájde nového priateľa, s ktorým sa napokon zasnúbia. Noah sa medzitým vráti z vojny. Aby zabil samotu začne prerábať starý dom, ktorý chce potom predať. Vysvitne však, že ho predať nedokáže.

Štvrtok - 4.11.2010 II.

5. listopadu 2010 v 0:23 | Nerya |  Deň za dňom...
Od zobudenia som si plánovala, ako si tých pár voľných hodín po praxi pospím, ale nič z toho. Išla som s mamou pozrieť starkého a potom sme sa zabávali vyberaním náhrdelníka na stužkovú. Pár hodín v keli. Domov sme prišli a ja som mala akurát čas na to, aby som sa osprchovala a spravila zo seba niečo slušné, za čo by sa môj D nehanbil.

Dnes mali praktické maturity. Keďže ten podnik nemusím uhovorila som mamu, aby išla so mnou. Keď som zvládla prejsť celým podnikom a usadiť sa, na oslavu tohto malého víťazstva sme si dali PinaColadu. Potom šaláty a potom ďalšiu. A nakoniec ešte jednu. Musím priznať, že v určitom momente, som si nebola istá, či zvládneme zostup schodami, po ktorých sme vyšli hore.

Nakoniec sa nám to však podarilo. Musím pochváliť D, ako mi pekne ponúkol ruku, ako v tých filmoch keď tie dievčatá schádzajú po schodoch v nádherných šatách a držia sa partnera. Tak nejako som si dnes pripadala ja. Až na tie šaty. Prekvapilo ma to..milo. Takisto prekvapivo sme spolu zvládli cestu nielen dole schodmi, ale aj cestu domov. Teraz už len do postele a dúfať, že keď príde D, že budem ešte ako tak pri zmysloch, aby som mu dala aspoň pusu. Predsa len, zajtra musím vstávať. I keď ma lákala predstava voľného dňa...prax je prax a voľné dni sa míňajú závratným tempom.Ostal mi už len 1 alebo 2... do konca roka. To veru nie je bohviečo.

Štvrtok - 4.11.2010 I.

4. listopadu 2010 v 21:16 | Nerya |  Deň za dňom...
Povedala, že by to bolo za 5..v tom momente ma viac menej prešla chuť do roboty. Vlastne... dalo by sa povedať, že som sa do prestávky len tak motkala po oddelení, snažila sa nezavadzať, ani veľmi nerobiť, len nosiť pomôcky, ktoré sme potrebovali. Bolo mi to jedno, čo povedia. Dnes som proste nemala svoje ráno.

Po prestávke to už našťastie šlo rýchlo. Takmer hodinu sme preberali tému, čo ma nesmierne potešilo. Potom som sa zašila na pár minút na záchod a hor sa ku obedom. Rada roznášam obedy. Teda, neroznášam, keďže som dosť nemotorná a ako čašník zlyhávam, chodím len otvárať dvere spolužiakom. Nerada by som vykydla niekomu obed na zem. To by bola hanba na celý život (alebo len na zvyšné 4 týždne na tomto odd.).

Mám radšej mužškú časť ako ženskú. Niežeby som mala niečo proti ženám, ale s mužmi je väčšinou väčšia zábava. Ženy sú ubolené, stále im niečo prekáža, alebo si niečo vymýšľajú. Nie všetky, ale väčšinou. Chlapi sa s Vami porozprávajú, požartujú, zavše i polichotia. Je jasné, že sa nájdu aj takí, ktorým to zdravotný stav neumožňuje. Ale tých je našťastie málo. Ubýja ma, že keď vôjdem do izby sú tam samé ženy. Na prvom oddelení to rozlišovali len podľa izieb. Nikdy som nevedela, či ma čakajú na izbe ženy alebo muži. Keď som však mala ženy, chodila som na ,,kontrolu" na iné izby. Predsa len mi to dobre padlo, počuť aj nejaké milé slovo.

Streda - 3.11.2010 IV.

3. listopadu 2010 v 22:44 | Nerya |  Deň za dňom...
"Ale navzdory všem odlišnostem, tu byla důležitá věc, ktoré je pojila, ti dva se šíleně milovali."

Nešla som spať. Musím priznať, že som to nezvládla. Nedokážem bez neho vydržať jeden deň. Napísala som mu, nech príde, že ho odveziem domov. Len aby som mohla byť s ním. Obetovala som svoj spánok, aby som mohla stráviť aspoň hodinku v jeho prítomnosti.

Viem, že s ním budem ešte dlho... neviem ako dlho, no dúfam, že dosť dlho... Ale v to dúfa asi každý, kto je vo vzťahu a len málokomu to vyjde. Ja si však neviem predstaviť svoj život bez neho a po boku niekoho iného. Priveľmi ho ľúbim a priveľmi som si na neho zvykla, aby som dokázala stráviť čo i len jeden týždeň bez neho. Niekto by to nevedel pochopiť a niekto je na tom možno tak isto ako ja.

Je medzi nami veľa vecí, ktoré by sommohla zmeniť a aj mala zmeniť. Hlavne tú kontrolu. Od tej udalsti sa to zmenilo a odvtedy som poľavila len veľmi málo. Niekedy mám také obdobia, že si uvedomím, že to čo robím nie je správne a že by som mala zvoľniť alebo s tým úplne prestať. Na druej strane sú však okamihy, kedy sa sama zožieram všetkým možným a vtedy mám sama seba plné zuby a on tiež...

Chcem to napraviť, chcem stratiť všetky pochybnosti a byť znovu taká ako predtým. Nebáť sa a dokázať mu stopercentne dôverovať ak ako kedysi. Veľmi by som to chcela. Aj teraz zápasím sama so sebou aby som mu nezavolala, kde toľko trčí. Viem, že ak mu zavolám, bude otrávený a bude si myslieť, že ho kontrolujem. Lenže... už je naozaj neskoro a ja ani len netuším, či už je na... počula som cinknúť bránu...už je tu...

Splice

3. listopadu 2010 v 20:52 | Nerya |  Videla som...
Splice
Varovali ma... ževraj je to jeden z najhnusnejších filmov. Úprimne.. čakal som krvavé scény plné čriev, vnútorností a ľudí bez končatín. Nechala som sa však nalákať, pretože tam hrá Adrien Brody. Dobre som urobila. Tento sexi chlap sa z obrazovky takmer nepohol, čo mne mimoriadne vyhovovalo. To ukojilo tú časť môjho ja, ktorá si niekedy pozrie film len kvôli tomu, aby sa mohla pozerať na pekného chlapa.

Aj tá druhá časť môjho ja si však prišla na svoje a neľutovala som ani minútu strávenú pri tomto filme. Začína sa v laboratóriu, kde vedci vyvíjajú nové lieky pomocou tvorov, ktorých pozliepajú z génov rôznych živočíchov. Ich prvými pokusmi sú Ginger a Fred (niekto by povedal, že neskutočne hnusné stvorenia, mna sa však zdali celkom zlaté, tak sympaticky nevinné). Párik vedcov sa však rozhodne, že i napriek zákazu zhora bude pokračovať a tak stvoria ,,splice" zo zvierat a človeka.

Tak sa im ,,narodí" Dren. Po narodení niečo medzi zajacom a kurčaťom, neskôr sa to však celkom určite začína podobať na človeka. Zaujímavé je počas celého filmu sledovať meniaci sa vzťah oboch partnerov. K sebe, ale aj ich rôzne vzťahy k Dren, ktoré sa počas filmu úplne zmenia.

Koniec je filmu...bol prekvapivý, i keď pozornejší divák, ktorý si pospája všetky časti filmu a vie že 1 a 1 sú dve, tak to pre neho nebude také prekvapenie. Ono sa to napokon dá aj čakať. Jednoznačne je to jeden z pár výborných filmov, ktoré som videla a pri ktorom som sa ani chvíľku nenudila. Jednoznačne si to pozriem ešte raz.


Streda - 3.11.2010 III.

3. listopadu 2010 v 20:34 | Nerya |  Deň za dňom...
Ako vždy. Je večer. Rozmýšľam nad tým všetkým, čo musím urobiť, kým pôjdem spať a popri tom sa mi do hlavy vkrádajú myšlienky na spánok. Celý deň som sa tešila, ako si dnes po škole pôjdem rovno ľahnúť do postele. Ale...človek mieni... presedela som tu celé poobedie. Jednak preto, že som si pár hodín písala s D, keďže s ním dnes nemôžem byť...a jedine až zajtra večer. Uvedomujem si, že som na neho asi príliš naviazaná... ktovie prečo.

Je však teraz jasné, že môj plán so spánkom nevyšiel. Dopíšem však teraz tento článok a pustím sa do toho, čo musím zvládnuť - ožehliť uniformu, napísať osnovu na zajtra na prax, umyť si hlavu a vyfénovať si ju, pretože inak sa ráno zobudím a na hlave budem mať niečo, čo sa nedá ani len učesať. Preto s tým musím zabojovať už teraz večer a ráno bude pokoj.

Je to zvláštne budiť sa ráno za tmy a za tmy ešte aj kráčať na zastávku. Nech bolo akokoľvek väčšinou som vždy mala školu tak, že som sa zobúdzala za vidna. Dnes sa budím a vonku svietia pouličné lampy, na oblohe ešte kraľuje mesiac a mne sa z tých teplých perín nechce ani trochu vstávať. No...musím.

Teším sa zajtra na prax ...svojím spôsobom. Keď si odmyslím ten strach, predsa len... byť celý deň pod dozorom, a je to iné ako na cvikách. Toto je naživo. Keď urobíte niečo zle na figuríne, ona to prežije. Na skutočných ľudoch je to iné. Je to zodpovednosť... Ale zodpovednosť prichádza s vekom...takže to budem musieť zvládnuť, tak ako všetci predo mnou. Predsa len nie som prvá ani posledná.

Dospelosť

3. listopadu 2010 v 17:45 | Nerya |  Téma týždňa
,,Bože a ty už dospelá..."

Toto mi minule povedala moja spolužiačka. V triede som najstaršia, to nepochybne a ani to veľmi nemusím riešiť. Spolužiaci sú teraz v tom veku, kedy hromadne oslavujú svoje osemnástky, robia si vodičáky, začínajú legálne piť a sami seba začnú brať akosi dospelejšie.
Ja som toto obdobie zažila pred dvoma rokmi. Pred necelými dvoma týždňami som prestala užívať koncovkú -násť. Oslávila som dvadsiatku. Možno sa čudujete, čo robí ,,takmer dospelák" ako som ja v triede, ktorá k nemu vekovo akosi nepasuje, ale o tom potom.

Keď sme ešte deti, neustále chceme dospieť, pokiaľ možností čo najrýchlejšie. Už odmalička sa hráme na rodičov, napodobňujeme ich, snažíme sa byť ako oni. Čím sme však starší, tým viac si uvedomujeme, že dospelosť bola úžasná iba vtedy. Keď sme mali päť alebo desať rokov. Uvedomujeme si, že čím viac sa k tej pomyselnej hranici života blížime, tým viac je ten život pre nás náročnejší. Okolie od nás očakáva oveľa viac, ako keď sme boli deťmi, a aj sami od seba čakáme väčšie a lepšie veci ako kedysi.

Pomaly sa zaraďujeme do života, učíme sa žiť bez rodičov a snažíme sa to zvládnúť ako najlepšie vieme. Niektorí viac, iní menej úspešne. V určitom čase dokonca príde obdobie, kedy sa takmer vrátime do detstva a zaspomíname si na hru ,,na rodičov" tentoraz to však už nebude hra, naším partnerom nebude váš súrodenec, alebo kamarát, ale skutočná osoba, ktorá Vás miluje a vy už nebudete prezliekať bábiku, ale budete mať na starosť skutočného človeka. Ako rýchlo nám bude trvať, kým si uvedomíme, že sme za neho zodpovední a že to malé stvorenie je závislé na nás?

To, že môžeme piť, šoférovať, mať deti z nás však dospelých ešte nerobí. No a čo, že mám dvadsať rokov. Sama mám niekedy obdobia, kedy sedím za volantom stále otcovho auta a pripadám si super dospelo a mám super plány do dospelosti. Inokedy však viem, že k tej dospelosti mám ešte ďaleko. Že ešte nejakú chvíľu potrvá, kým sa naučím samostatne a ,,dospelo" fungovať v tomto svete.

Streda - 3.11.2010 II.

3. listopadu 2010 v 12:47 | Nerya |  Deň za dňom...
Presedieť pár hodín v škole. Ani sa to nezdá, no niekedy i to sedenie samotné nás stojí nekonečne veľa síl. Prídeme s takmer zalepenými očami do triedy, podvedome stále a znovu hľadáme svoje miesto na sedenie a nevieme sa dočkať zvonenia - toho posledného.
Trávime časť svojho dňa v drevenej lavici, rozmýšľajúc o toľkých veciach, tváriac sa pritom pozorne a celkom zúčastnene. Jedným uchom počúvame výklad profesora a snažíme sa presvedčiť samého seba, že nás to zaujíma, že nezaspíme...
Sú takí učitelia... Tí, ktorí by si mohli ako tému hodiny vybrať to, čo Vás v danej chvíli najviac zaujíma, no ani to nepomôže. Monotónny hlas nás uspáva, jedného po druhom a po chvíľi sa začíname obzerať, aby sme sa touto aktivitou aspoň trochu rozptýlili.
Keď nič nepomáha, pomaly si podoprieme hlavu a len na kratučkú chvíľku zavrieme oči. Naozaj len na chvíľku. Po tej chvíľke sa nám však žiada ešte trošku viac... nakoniec sa chvíľka zmení na spánok na lavici. V lepšom prípade sa zobudíte na to, ako Vám tečú sliny, v horšom na to ako od Vás niečo chce učiteľ, alebo chrápaním rušíte triedu. V tom okamihu nie je hlavné, že ste zaspali, ale to, či máte dobrých spolužiakov. Dobrý spolužiak Vás nechá zaspať, no stihne Vás zobudiť v pravý čas, aby učiteľ nič nezbadal. Ten opačný typ sa len škodoradostne usmieva nad vašimi otvorenými ústami a zavretými očami.  Zobudí Vás až smiech spolužiakov a kričanie učiteľa...